honeymoon 2002

Tri mesiace v juhovýchodnej Ázii. Z bohatého Singapuru pešo do Malajzie a cez horúce Thajsko do neskutočnej Kambodže. A cez socialistický Vietnam a zaspatý Laos naspäť do ešte horúcejšieho Thajska.

5.február 2002 – Prípravy a odlet
Najhoršia časť cesty – prípravy – je za nami, dnes večer odlietame z Viedne do Helsínk, z Helsínk do Bangkoku a z Bangkoku do Singapuru.

Hneď ako sa dostaneme k internetu, môžete sa tešiť na prvé aktuálne správy..

Zatiaľ „selamat tinggal“

10.február 2002 – Singapur
ozyvame sa vam z nasej expedicie Honeymoon ’02. Dakujeme vsetkym za blahozelania k nasmu kroku (pre tych, co este nevedia – 2.2.2002 sme sa zobrali) a pozdravujeme vas z horucej Azie.

Nachadzame sa par kilometrov severne od rovnika – konkretne v Singapure. Kedze sme tu uz 5 dni, velkomesto sa nam zunovalo a dialky volaju – zajtra vyrazame do Malajzie za novymi dobrodruzstvami. Nasim najvacsim bol zatial 16hodinovy let Vieden-Helsinki-Bangkok-Singapur, pocas ktoreho sme mohli obdivovat Karakoram, Velky cinsky mur, pohoria juznej Ciny a Laosu. A celu cestu sme sa prejedali.

K Singapuru – je to mesto pre prachatych. Pozreli sme si vsetko, co nam odporucila nasa draha cinska kamaratka Wai Mun u ktorej sme ubytovani, teda stvrte ChinaTown, LittleIndia, ArabStreet – vsetko su to iba take napodobeniny skutocnych krajin.. Ale maju svoje caro. Vynechat sme nemohli ani Sentosu, ale boli sme velmi prekvapeni gycovitostou tohto zabavneho ostrova. Esteze nam to vynahradila nocna laserova show. Centrum mesta je plne mrakodrapov a sikmookych biznismenov, ale najdu sa tu aj romanticke zakutia pri Singapore River.
Takze zatial tolko, s dalsimi spravami sa ozveme z muslimskej Malajzie.

13.február 2002 – Singapur este raz
Vsetkym prajeme stastny Novy rok 🙂

Nesmejte sa, prave sa zacina cinsky novy rok, rok kona.
Vratili sme sa z mesta, oslavy su v plnom prude. To „happy new year“ znie pri tychto teplotach nejak divne.

Teraz mame chvilu casu vratit sa k Singapuru.

Tento maly ostrovny mestsky stat lezi na najjuznejsom vybezku pevninskej Azie, iba nejakych 100 km severne od rovnika.
Singapur v preklade znamena Levie mesto, ale tento nazov vznikol omylom jedneho princa zo Sumatry, ktory si poplietol tigra s levom. Singapur by zrejme ostal rybarskou dedinou, keby si zaciatkom 19. storocia sir Raffles nezmyslel, ze toto je to prave miesto pre pristav a obchod. Sir Raffles je tu vdaka tomu vazena postava, nazvali po nom namestie, celu stvrt aj stanicu metra.Singapur teda zacal rast ako britska kolonia, potom prisli japonci, neskor malajci az sa v r.1965 stat osamostatnil a evidentne mu to prospelo. Dnes je to jeden z najvyspeplsich statov Azie, kde zije viac ako 3 miliony obyvatelov, vacsnu tvoria cinania, mensinou su malajci a indovia. Pretu su tu hned 4 uradne jazyky: anglictina, cinstina, malajcina a tamil.

My sme tu pristali 6.2. o siedmej vecer lokalneho casu. Ten je posunuty oproti nasmu o sedem hodin. Podla presnych pokynov Wai Mun sme sa bez problemov dostali az k jej bytu, nasmu prechodnemu singapurskemu domovu. S Wai Mun sa pozname z minuleho roku, byvala u nas par dni pocas jej cesty vychodnou europou.

Nase prve kroky viedli do elektronickeho raja Sim Lim, lebo sme potrebovali kupit externy disk pre nas digitalny fotak. Pohybovat sa v tomto nakupnom centre je velmi nebezpecne, slabsi jedinec tu moze rychlo dostat horucku. Nakupnu. Staci pozriet na ceny a prepocitat.
V tento den sme stihli este pozriet pestrofarebnu indicku stvrt Little India a prejst sa romantickymi ulickami na brehoch Singapore River.

Dalsi den sme tiez vstali az naobed, ten casovy posun v kombinacii so zmenou teploty, nas dost ubijal. Centrom mesta sme sa pomaly persunuli do cinskej stvrte, kde sa nam velmi pacili farebne priecelia starych domov, vyzdoba k novemu roku, horiace vonne tycinky a celkova atmosfera dalekeho vychodu. Vecer sme sa stretli s Wai Mun. ktora as pozvala na ochutnavku tradicneho singapurskeho jedla = mix cinskych a malajskych jedal, ktorych nazvy su pre nas nezapamatatelne. Tu sme prvy (a dufajme posledny) krat vyskusali krala ovocia, smradlavy Durian. Brr. Wai Mun nam spravila este jednu prehliadku cinskej stvrte aj s vykladom. To uz bolo po zotmeni, takze vsade ziarili lampiony, blikali svetielka, hrala hudba a ulicky boli preplnene ludmi a vonami zo stankov s obcerstvenim.

Nasledujuci den sme sa vypravili do Arab street, kde sme marne hladali felafel, alebo ine arabske jedlo. Nasli sme tu ale ulice s krasnymi nazvami: Kandahar street, Baghdad street atd.

Hlavny ciel tohto dna bol zabavny ostrov Sentosa. Moc sme sa tam vsak nebavili. Ale vlastne ano, rehotali sme sa na drakoch, cihajucich v lese, blikajucom Merlionovi (symbol Singapuru – levohad) a na podobnych nezmyselnostiach. Detom by as to urcite pacilo.
Vecer sme si pozreli hodinovu laserovu show, premietanu na vode striekajucej z fontan podla rytmu hudby. Bolo to velkolepe. 🙂

Povodne sme v nedelu chceli odist, ale vsetci nas presviedcali, ze v tychto predsviatocnych dnoh sa do Mlajzie nedostaneme. Wai Mun nas pozvala na sviatocnu veceru s jej rodinou. Tak sme zostali. Sli sme sa prejst do botanickej zahrady, ale tam sme prisli na to, ze Singapuru uz mame dost a potrebujeme zmenu. Vecer sme si s Wai pozreli Marina cetrum, plne putovych atrakcii na cinsky sposob. Zakoncili sme to cinskym dezertom, sice dobre vyzerajucim, ale skuste si dat vajicko nasladko, s kopou ladu a medom. Strasne. Ostatne jedla vsak potvrdili, ze Singapur je centrom najlepsich jedal. Cely cas sme sa stavovali v stankoch ako obycajni dodmordci a jedla sme si vyberali podla obrazkov. Takze chicken-rice, fishball-noodles, malajska laksa atd.

V pondelok rano sme sadli na MRT – metro a vyrazili do Malajzie. Napriek predpovediam o zapchach sme sa tam dostali bez najmensich problemov a uz naobed sme boli v malajskej Malake. Ale o Malajzii az nabuduce, zrejme z
Thajska.

27.február 2002 – Malajzia
„Selamat datang ke Malaysia“, privital nas velky napis na colnici, ked sme 11.2. v
pondelok rano peso presli kilometrovy most spajajuci Singapur s Malajziou.

Malajzia patri medzi tie prosperujucejsie krajiny JV Azie. Zije tu nejakych 21 milionov
ludi, vacsinou malajci, mensinou cinania a indovia. Takmer vsetci malajci su
muslimovia. Malajzia sa sklada z dvoch casti, pevninskej a ostrovnej (sever
Bornea).

My sme prechadzali pevninskou castou.
Prvym mestom, ktore sme navstivili bola Melaka, ktora je podla nasho sprievodcu
najstarsim mestom Malajzie. Centrum mesta dycha pokojnou kolonialnou atmosferou,
tunajsi cerveny kostolik „Christ church“ urcite najdete v kazdej knizke o Malajzii. V
skutocnosti ale nie je taky ziarivo cerveny, my si ho vsak vo Photoshope tiez
dofarbime :-).

Ako v kazdom malajskom meste, aj tu je cinska stvrt a ako sme sa uz zmienovali, tu sme
travili cinsky novy rok. Ostali sme tu dva dni, ziveny fantastickymi indickymi jedlami
a potom sme sa presunuli do hlavneho mesta Kuala Lumpur. Nikto ho tu vsak nevola inak
ako KL.

Povodne sme sa mu vlastne chceli vyhnut, ale nakoniec sme tu pobudli jeden den.
Navsteva poslednych stojacich dvojiciek Petronas towers sa nam nepodarila, lebo listky
na ten den uz boli rozdane. Su totiz zadarmo, ale je ich len 800, kto prv pride, ten
ma. Tak sme sa zvysok dna tulali v cinskej stvrti a kostovali uzasne dzusy z cerstveho
ovocia.

Nasledujuci den sme vyrazili do Cameron Highlands, kde je v priemernej vyske
1500 metrov nad morom prijemne chladne pocasie. Robi sa tu dzunglova turistika, ktoru
sme pestovali dva dni. Je to skoro rovnake ako v Slovenskom raji, az na tie palmy,
rastliny a zvuky dzungle – v noci by sme si pri tych skrekotoch a piskotoch asi moc
nepospali. Za navstevu stoja tiez krasne cajove plantaze, kde su v okoli farmy vsetky
kopce porastene zelenymi krikmi cajovnika. Pre 60 kilometrovy „hair-rising“
serpentinovy zostup sme si stopli cinsky heavy-metalovy dzip, takze cesta bola dalsim
zazitkom.

Prestupnou stanicou na ceste na sever bol Ipoh, kde sme sa mali stretnut s
Petovym kamaratom Mohamedom. Ale malajske telekomunikacie nas sklamali, takze este v
ten den sme dosli do Penangu. Tu nas privitalo zatial najvacsie teplo a
najprijemnejsi „no problem“ manager hostela 75 travelers lodge. Podle neho sa nam
podarilo prist v najlepsi den roka, leb v meste sa zrovna kona velka oslava, samozrejme
suvisiaca s cinskym novym rokom (oni ho tu oslavuju dva tyzdne). A mal pravdu, bolo to
to najkrasjie, co sme tu zazili. Exoticke jedla, diabolska tamtamova hudba, ocarujuce
malajske tanecnice (P.) a tanecnici (M.), hltaci ohna, obrovske lietajuce lampiony,
skakajuci draci… Krasa.

Inak nas tento ostrov moc nezaujal a uz po dvoch dnoch sme sa presunuli do Thajska,
okusit plaze, dzunglu… ale o tom az z Kambodze.

7.marec 2002 – Juzne Thajsko
Thajsko. Tu asi netreba nic pisat, kazdy vie o romantickych plazach,
budhistickych watoch, usmievavych ludoch a priaznivych cenach. 19.februara sme sem prisli minibusom z malajskeho Penangu a doviezli sme sa az do centra najplazovitejsich plazi – do mestecka Krabi.
Ludia su tu skutocne usmievavejsi, ale najvacsim prekvapenim dna bola super pikantna vecera na nocnom trhu za par korun. Priamo v Krabi sa kupat neda, treba si vybrat niektoru z velkeho mnozstva okolitych plazi. My sme si vybrali Ao Nang, lebo bol najblizsie. Tu nas tiez prekvapili ceny (nemilo) a stada nemeckych turistov. Jeden den sme tu vydrzali, ale dalsie dva sme sa vzdy preplavili na Rai Lay, na tie prave katalogove miesta s bieluckym pieskom, cistym morom a z mora trciacimi ostrovcekmi, kde davy turistov neboli az take velke. Tri dni na plazach bolo pre nas az az, tak sme sa speceni vybrali okusit dzunglu do narodneho parku Kao Sok.
Oproti malajskym Cameronom to tu ma obrovsku vyhodu – vodopady s jazierkami, kde sa da kupat. Pri tych 30 stupnoch a 100% vlhkosti to
celkom dobre padne. Skoro sa nam tu podarilo stretnut diveho slona, ale vyplasili sme ho (aj on nas) a zmizol v bambusovej hustine.
Dalsou zastavkou na nasej ceste na sever bolo najstarsie thajske mesto Chaiya, s chramom v indonezskom style. Potom prisla 13 hodinova jazda tretou triedou nocnym vlakom do Bangkoku… zazitok sam osebe, ale rano sme zivi, zdravi a nevyspani vystupili v hlavnom meste.
Bangkok to su tuk-tuky, dopravne zapchy, smog, nadhanaci, smelinari, lacne jedlo a ovocie, budhisticke chramy, oranzovi mnisi a chaos. Ubytovali sme sa kusok od cestovatelskeho geta – Kao San Road a dva dni sme vychutnavali atmosferu velkomesta. Navstivili sme najvacsieho
leziaceho, stojaceho a sediaceho Budhu. Posledny nas zaujal najviac, lebo je to 5 ton cisteho zlata, ale ukradnut sa nedal 🙂 … Prilezitost na to vsak este bude, lebo do severneho Thajska a Bangkoku sa na nasej ceste vratime.
Thajsko sa nam velmi pacilo, ale to sme este netusili ake prekvapenia nas cakaju v Kambodzi.
Ale o tom zase az nabuduce, tentokrat z Vietnamu.

10.marec – Kambodza
„Do Kambodze by som nesiel, tam je to urcite nebezpecne“, to bola najcastejsia reakcia,
ked sme niekomu vymenovali krajiny nasho vyletu. Ale pravda bola trochu ina.

Kambodza ma smutnu historiu, to najhorsie ju stretlo v rokoch 75-79, ked sa k moci
dostal Pol Pot a jeho Cerveni kmeri, ktori sa snazili krajinu zmenit na maoisticku
ponohospodarsku spolocnost, na ludi bez nazoru a bez akychkolvek prav.
Z hlavneho mesta vystahovali vsetkych obyvatelov na vidiek, do pracovnych taborov,
rozdelili rodiny, znamych, bez toho aby o sebe vedeli. Mnohi sa uz nikdy neuvideli, ti
co sa vzopreli boli muceni a popraveni.

Odhaduje sa, ze pocas tohto skveleho rezimu zomrelo (hladom, chorobami, popravami) viac
nez 2 zo 7 milionov obyvatelov. Popraveni boli takmer vsetci intelektuali, ludia s
vyssim vzdelanim a byvali politici a ich rodiny.
Z krajiny boli vyhosteni vsetci cudzinci, ti co nestihli, alebo nechceli (novinari)
odist, boli tiez popraveni. Kambodza bola odrezana od sveta.

Koniec trapeniu spravil az Vietnam, ked v 79-om obsadil krajinu, doviezol komunizmus a
vytlacil Cervenych kmerov do dzungle na hranice s Thajskom.
Zacala sa dlha obcianska vojna, v ktorej zase zomierali obycajni kmeri. Toto sa
skoncilo iba „nedavno“, zaciatkom 90-tych rokov. Vietnamci odtiahli, zvysky Cervenych
kmerov vraj este su niekde v dzungli, ale uz je pokoj.

Este pred par rokmi sa z Thajska nedalo dostat do Kambodze po zemi, dnes uz je to ale
pohoda. Takmer.

V Bangkoku si sice mozete kupit dopravu do Siem Reapu, ale cestovat so samymi bielymi
tvarami v luxusnom buse, to nie je ozajstne poznavanie krajiny. Takze sme sa lokalnym
busom dopravili na hranice, kde prisiel ten sok.

Cesty skoncili, nas tuk-tuk obklucilo 30 nadhanacov a pomocnikov, slubujucich vybavit
viza, zohnat dopravu, podat pero, predat vodu, zeny (want lady boom boom ?? ) atd..
Nejako sa nam podarilo prebojovat k budke s colnikom, kupit si viza a vstupit do
Kambodzskeho kralovstva.

Nasledovala cesta do Siem Reapu po „National“ dialnici cislo 6. Dialnica je ale dost
skreslujuci nazov, predstavte si cervenu prasnu polnu cestu, plnu hrbolov a dier, po
ktorej prejde iba tank. Alebo pick-up. Tak sme si jeden zjednali, z odvozom na korbe
(lacnejsie).
Na korbe (1.8 x 1.5m) uz ale sedelo vyse 20 vysmiatych kmerov, spolu s hromadou
batoziny a nevedeli sme si predstavit ako sa tam este mozeme natlacit… Ale pasazieri
sa zacali rehotat, popresuvali sa a vzniklo pre nas trocha (naozaj trocha) miesta.

Nasledovala 4-hodinova jazda, po ktorej sme vyzerali ako ozajstni cerveni kmeri (vid
foto) :-)).

Siem Reap je mestecko, odkial sa chodi poznavat Angkor, chramy kmerskej civilizacie z
9 – 13 storocia. Za 40 USD sa tu mozete tri dni prechadzat komplexami stoviek vezi,
obdivovat usmevy kmerskych tanecnic vytesanych do skal, korenmi prerastene steny
chramov a kecat s deckami, co predavaju pohladnice.

A to sme urobili, stalo to za to.

Nas sprievodca pise, ze casy opustenych plazi a prazdnych chramov sa zrejme koncia. My
sme to uz ale nestihli, boli sme sokovani stovkami turistov-paprdov, co sa sem doviezli
letecky. A ze Kambodza je nebezpecna…

Po styroch dnoch sme citili, ze chramov uz bolo dost a po jazere Tonle Sap sme sa
preplavili do Battambangu. Samotna sesthodinova plavba bola uzasna, prechadzali sme
vtacou rezrvaciou a plavajucimi rybarskymi dedinkami a deticky na nas mavali a
kricali „Helou“ a „Bye-bye“..

V meste sme sa zoznamili s Timom, ktory hovori po rusky (izucil za komunizma) a zazil
Pol Potove zverstva. Zobral nas na vylet na „killing fields“ – miesta, kde boli
popravovani nepriatelia rezimu a rozpraval nam svoje zazitky. Brr.

Phnom Penh – hlavne mesto Kambodze, vraj kedysi najkrajsie mesto Indociny, nas moc
nenadchlo. Preslapli sme si ho pesi, navstivili Choeung Ek, najvacsie Pol Potove
popravisko a S-21, muzeum v byvalej vaznici.

Kambodza, aspon to co sme videli, bola krasna, ludia velmi priatelski, prekrasne
deticky a vsetci boli veseli, napriek smutnej minulosti a chudobnej pritomnosti.

Aj ked je tu chudoba alebo mozno prave preto, bola Kambodza zatial nadrahsou krajinou
na nasej ceste, takze sme 9.3. zmizli priamo do Vietnamu.

O Vietname prezradime zatial len to, ze cestovanie je tu veselsie – pivo je lacnejsie
nez voda! :-))))) (asi tu vydrzime dlhsie)

25.marec 2002 – Juzny Vietnam
„BIA HOI“, znie nas pozdrav z Vietnamskej socialistickej republiky.

Vietnam je uzky sliz, tahajuci sa od delty Mekongu na juhu, po deltu Cervenej rieky na severe. Da sa tu najst vsetko – romanticke plaze s bielym pieskom lemovane palmovymi alejami, tyrkysovo modre more, roznozelene ryzove policka, vysoke kopce, vodopady, moderne mesta, chudobne dediny, horske kmene, pamiatky chamskej civilizacie…

Vietnam sa stal znamym hlavne kvoli vojne medzi komunistickym severom a americanmi podporovanym juhom. Po 1975. roku sa zjednotil a pripojil ku krajinam socialistickeho bloku, co znamenalo jeho izolaciu od zapadu az do konca 80-tych rokov. Potom sa zacal rozbiehat biznis a predpoklada sa, ze krajina bude dalsim azijskym tigrom. Co sa tyka turizmu, uz teraz by si Slovensko mohlo brat z Vietnamu priklad, v kazdom meste najdete desiatky cestovnych kancelarii, ponukajucich vylety do vsetkych mzonych kutov krajiny, ubytovanie, cestovne listky, viza, vsetko… cestovanie je tu teda ovela jednoduchsie nez v susednych krajinach a aj pocet turistov tomu nasvedcuje.

Po prichode z Kambodze sme sa teda opat ocitli na cestach pokrytych asfaltom a presadli z pick-upu do velkeho, klimatizovaneho autobusu.

Nasou prvou zastavkou bol Saigon, najvacsie mesto Vietnamu, ktory nas prijemne prekvapil svojou atmosferou, lacnym pivom a peknymi pagodami. Vydrzali sme tam skoro tyzden, medzitym sme si ale spravili dvojdnovy vylet do delty Mekongu. Odmietli sme ponuky cestoviek (nase heslo: ziadne organizovane akcie) a prijali pozvanie jedneho saigonskeho cykloriksu k jeho rodine, takze sme jeden den a jednu noc stravili v ozajstnej vietnamskej dedine, spali na pravej, tvrdej, bezmatracovej, vietnamskej posteli a jedli prave vietnamske jedla. Delta Mekongu – to su tisice ryzovych poli, neverili by ste, kolko moze mat zelena farba odtienov.

Z horuceho Saigonu sme sa sli schladit do horskeho strediska Dalat, kde sme vsak ziadne ozajstne hory nenasli. Toz, Fatra je Fatra. V centre maju zaujimavy market, kde sa poobede schadzaju prislusnici roznych horskych kmenov.

„Hory“ sme vymenili za plaze Nha Trangu, ktore maju tak zlu povest, ze sme tam boli takmer sami. Povest sa vsak nevyplnila a bol to nas najromantickejsi pobyt pri mori s prazdnymi plazami, kde sme skakali do dvojmetrovych vln s vietnamskymi deckami. Jeden den sme si dopriali luxus a isli na plavbu vyletnou lodkou po okolitych ostrovoch. Zlatym klincom programu bol plavajuci bar, kde sme si naskakali do mora v zachrannych kolesach, vyfasovali pohare a plavali okolo nasho barmana, ktory nas napajal sladkym, cervenym, dalatskym vinom.

Nocnym autobusom sme sa presunuli zase o kusok na sever, do Hoi An. Je to pokojne mestecko na brehu rieky, ktore asi ako jedine vo Vietname nepusta motorkarov do historickeho centra. Cele mesto sa povazuje za muzuem vietnamskej historie s viac nez 800 pamiatkami.

Poslednou zastavkou v juznej casti Vietnamu bolo Hue, mesto zaradene UNESCOm medzi svetove dedicstvo.

Nasledoval dlhy, nocny, 700km presun do hlavneho mesta Hanoia, ktore nas privitalo zamracenou oblohou (prvykrat po 47 dnoch sme bez slnka) a nezvyklou zimou, asi 25 stupnov.

Jo, k nasmu pozdravu zo zaciatku: Bia (pivo) Hoi (capovane). A dobre a lacne. 🙂

29.marec 2002 – Severny Vietnam
Uz tyzden sme nevideli slnko.

Ten severny Vietnam nam nejako nepraje, zima tu sice nie je ale je tu strasne vlhko, tak sme si ten pobyt trosku skratili. Sapa, kopce na severoapade Vietnamu, kam sme sa moc tesili, su teraz stale uprsane, takze uz dnes vecer utekame do horuceho Laosu.

Hanoi je mesto plne parkov, jazier a zelene, aj ked prvy dojem z neho bol strasny. Sice pekne historicke ulicky, ale uplne preplnene trubiacimi motorkarmi a odpadkami. Parky sme objavili az dalsi den, najviac sa nam pacil ten Leninov 🙂 Ale prirovnanie Hanoia k Parizu sa nam zda prehnane… alebo zeby Pariz vyzeral nejak takto?

Chceli sme si pozriet velkeho Ho-a (Ho Chi Minh) v jeho sklenom sarkofagu, ale zrovna mal zavrete, tak sme navstivili slovensku ambasadu, kde sa nam dostalo „vreleho“ prijatia.

Hanoi sme na dva dni opustili a vymenili ho za Halong Bay. Ak pozerate do mapy, tak je to tych vyse 3000 ostrovov a ostrovcekov severneho Vietnamu v juhocinskom mori. Pathodinova plavba pomedzi ne bola krasna aj napriek hmle a mrholeniu. Boli sme nadseni tymi mnozstvami a tvarmi ostrovov a utesov.
Vecer sme zakotvili na ostrovceku Cat Ba a popijali tam s cechmi, Marketou a Petrom, ktorych sme stretali predchadzajuce dva tyzdne. Bol to prijemny vecer, plny piva a zazitkov z ciest. 🙂

Celou cestou sme od inych cestovatelov pocuvali, ze vo Vietname sa da vydrzat maximalne dva tyzdne. Kvoli vietnamcom. My sme zvladli tri, ale uz sa nevieme dockat Laosu. Ktosi povedal, ze Vietnam by bol pekna krajina, ale bez Vietnamcov a asi mal trocha pravdu. Socializmus tu zrejme zanechal stopy na charakteroch ludi, cest vynimkam.

14.apríl 2002 – Laos
„Three o’clock, very easy“, presviedcal nas vietnamec, ktory nam predaval listky z Hanoia do laoskeho Savannakhetu.

Z easy cesty sa nakoniec vyklula 26-hodinova jazda autobusom, ktorej laoska cast bola tvrdou skuskou nasich vnutornosti a zadkov. Autobus bol zrejme z doby kedy este nepoznali perovanie a P. sa pri jednom obzvlast vydarenom skoku podarilo zlomit drevenu sedacku. Nakoniec sme do miesta urcenia dorazili iba so 7-hodinovym meskanim.

V Savannakhete nas privitalo ticho, ziadne vrcanie a trubenie motorkarov, ktore sme si denodenne uzivali vo Vietname. Zdrzali sme sa tu jeden den, pozreli sme vsetky tri waty, jednu pagodu a romanticky zapad slnka nad Mekongom. Najviac nas tu ale zaujali bagety s pastikou a prazenicou, kvoli ktorym sme tu chceli ostat o den dlhsie, nasa nova kamaratka Ricarda nas vsak presvedcila na odchod do Vientiane (ale bagety uz tam take dobre neboli 🙁 ). Tato 400-kilometrova cesta bola celkom kvalitna, takze sme meskali iba dve hodiny.

Hlavne mesto sa nam pacilo, bolo pokojne, malo vela krasnych watov, este viac kamaratskych a ukecanych mnichov a predavali tu capovane BeerLao.
Najkrajsi z watov bol zlaty Pha That Luang, kam sa nam podarilo dostat este pred otvaracimi hodinami, takze sme si uplne sami vychutnavali magicku atmosferu chramu pri vychode slnka.

Do Vang Viengu sme meskali uz iba hodinu. Vang Vieng je horska oblast s vapencovymi utvarmi, mnohymi jaskynami a horskymi dedinkami. Bola by este krajsia, keby domorodci nevypalovali lesy, pretoze vzduch bol plny dymu, viditelnost bola velmi slaba a slnko mizlo za dymovou clonou uz o dve hodiny skor.

V Luang Prabangu (meskanie tri hodiny 🙂 ) to bolo este horsie, vecer nas vzdy poriadne stipali oci a tato, vraj uzasna atmosfera mesta chramov, tym dost stracala.
Povodne sme tu chceli oslavit budhisticky novy rok, ale dym nas po troch dnoch bez slnka vyhnal na vychod.

Autobusova doprava nam uz bola znama, teraz prisiel cas otestovat laoske lode a preto sme zvolili dvojdnovu plavbu Mekongom do Huay Xai, mesta na thajsko-laoskej hranici. Meskanie nebolo vynimkou ani tu, lod sa nam prvykrat pokazila uz stvrthodinu po starte. Vraj to nie je nic vynimocne, par sa ich zvykne aj potopit (dva dni pred nami).
Pocas plavby sme videli prvych (a poslednych) zivych slonov, boli iba traja, ale ozajstni 🙂

Z Huay Xai sme sa preplavili do Thajska, kde si teraz uzivame „trochu“ vody. Ale o tom az nabuduce.

2.máj 2002 – Thajsko
„Sawadi ka“ a uz sme zase spat v roku 2545.

Do Chiang Mai, mesta plneho watov, na severe Thajska, sme prisli zaciatkom oslav
thajskeho noveho roku. Ten sa vola Songkran a oslavuje sa tri dni podobnym sposobom ako
nasa Velka noc. Ale iba trochu podobne, vody je tu daleko viac a oblievaju sa vsetci –
mladi, stari, bieli, cierni, mnisi… proste vsetci. Pocas trvania tohto vodneho
festivalu (a tyzden pred a tyzden po) nemate sancu prejst cez den po meste nasucho. V
Chiang Mai to hranicilo az so sialenstvom, v uliciach boli tisicky mokrych ludi
bojujucich s vodnymi zbranami, vedrami a hadicami proti ostatnym. Specialitkou boli
velke sudy s vodou a kusmi ladu, kde sa dali doplnit zbrane. Aj nase, lebo bez nich sa
nedalo „prezit“. Tak sme sa tri dni zucastnovali tejto srandy a waty sme si chodili
pozerat v skorych rannych hodinach,ked sa este nebojovalo.

Po zazitkoch z Laosu sme kopce na severe Thajska vynechali a cestou na juh sme sa
zastavili v troch byvalych kralovskych mestach.

Historicky park v Sukhothai bol plny zelene a jazierok, krasne zrekonstruovany a
udrziavany. Lopburi – opicie mesto – bol nasou zastavkou len na par hodin a zaujali nas
tu hlavne opice, ktore nam obcas skakali po hlavach. Ayuthaya bola asi najkrajsia,
hlavne nocna prechadzka medzi osvetlenymi zrucaninami,ale teploty uz dosahovali 40
stupnov, co bolo dovodom rychleho ustupu na juh, na plaze ostrova Ko Chang. Tu sme sa
tyzden cvachtali v teplej vode a snazili sa trochu opalit, ale prichadzajuce obdobie
dazdov nam moc neprialo.

Poslednych 5 dni nasho vyletu sme sa rozhodli prezit v Bangkoku (a minut zvysne
peniaze). Najzaujimavejsi bol pre nas Kralovsky palac a klimatizovane obchodaky

Dnes, v posledny den, sme po uzasnej thajskej masazi a cakame na nas polnocny let do
Helsink, takze pozriet si nas mozete uz v sobotu 4.5. vecer v Hokejke (Sport klub) v
DCA.