mafi masari 2001

Pešo, stopom, autobusom a vlakom cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a Turecko do Sýrie a Jordánska. Sýrska Palmyra, jordánska Petra a pestrofarebné rybičky v Akabskom zálive…

11.4. streda
Vyrážame. Sen sa splnil, sme konečne na ceste. Miladkin otec nás priviezol na stanicu do Trenčianskej Teplej, kupujeme si lístky do Štúrova, zo Štúrova do Budapešti a frčíme. V Leopoldove ešte prestupujeme na medzinárodný rýchlik a o 7:40 sme na Budapeštianskej stanici Keleti, kde sa to všetko začína. Na informáciach sa snažíme zistiť, koľko stojí IC vlak do Bihárkeresztesu, aby sme zbytočne nemenili kopu peňazí. Slečna moc po anglicky nevie, takže táto informácia je pre nás nedostupná. Keď konečne pochopí na čo sa pýtame, nasmeruje nás k okienku s lístkami. Pri všetkých okienkach je aspoň 20 metrová fronta. Tak dík, skúsime teda radšej autobus a možno sa vrátime. Z múdrých cestopisov vieme, že na Nepstadion je to kúsok, ale po 20 minútach chodze s batohmi plnými zásob z domova zisťujeme, že to až taký kúsok nebude. Keď tam dorazíme, skúšame zistiť najbližší autobus niekde k rumunským hraniciam, ale moc tam toho nejazdí. Našli sme jeden, celkom vyhovujúci autobus, ale je problém zistiť koľko stojí a odkiaľ vlastne ide. A aj tak ešte nemáme zmenené žiadne forinty. Vzdávame to a bežíme radšej naspäť na stanicu, lebo o deviatej má íst náš vlak. Na stanici sme štvrťhodinu pred jeho odchodom a pohľad na nezmenšujúce sa fronty nás moc neteší. Staviame sa každý do jednej a čakáme. Som rozhodnutý zaplatiť kartou, len aby sme nemuseli meniť viac dolárov ako treba. Už to vidím blede, ale zrazu sa otvorí nové okienko. Hneď tam priskočím a skúšam na tetu vytiahnuť Maestro kartu, pretože podľa nálepiek na okne by jej to malo niečo hovoriť. Pozerá na mňa, ako na zjavenie, po anglicky nerozumie ani ň. Je 5 minút do odchodu vlaku, … začína to celkom pekne.
Ideme skúsiť vlak, možno sa ten lístok bude dať kúpiť tam aj za doláre. A možno aj lacnejšie, len škoda, že nevieme, koľko stojí.
Sprievodkyňa stojí pri vlaku, po spŕške našich otázok iba kývne OK, nastúpte si. Nemám pocit, že niečomu rozumela, tak sa pýtam ešte raz, opäť je všetko OK. No čo, nastupujeme, keby niečo, vyhovoríme sa na ňu. Asi po 20 minútach jazdy k nám dorazí sprievodca. Uf, kde je sprievodkyňa? Ale on už je informovaný. Ponúka nám dve varianty. S lístkom a bez lístka. Tá bez lístka je o dosť lacnejšia, po dojednaní podrobností súhlasíme a spokojne sa vezieme na východ…
V kupé s nami sedí zaujímavy človek. Hovorí o sebe, že je básnik, volá sa Ištván. Ja by som ho skôr typoval na vyšinutého bezdomovca. Ukazuje nám fotografie jeho diel a varuje nás pred koncom sveta, Černobyľom a satanom. Dokonca vie aj trochu po slovensky. Vystupujeme v Bihárkerestezsi, aj keď nám Ištván tvrdí, že rumunskému sprievodcovi máme dať malý úplatok a prejdeme až do Oradei. Ale maďarský sprievodca sa medzi tým zmenil a nechceme moc riskovať. A aj tak máme kopu času. V dedine sa nezdržujeme, naberieme smer hranice a šlapeme. Má to byť nejakých 5 km, tak to snáď zvládneme. Asi v polovici nám zastavuje náš prvý stop a berie nás na hranicu. Je tam dosť plno, čakáme asi hodinu na vybavenie. Šofér je maďar a po anglicky hovorí tak ako všetci jeho súkmeňovci, s ktorými sme mali tú česť. Ani slovo. Na otázku Oradea, neodpovedá celkom kladne, tak si myslíme, že snáď ide niekde ďalej a nás tam vyhodí. Na naše prekvapenie končí hneď desať metrov za colnicou, kde si ide natankovať lacný rumunský benzín, čo už. Hneď nás prepadajú rumunskí taxikári a ponúkajú odvoz do Oradei. Vieme, že to nemá byť viac ako 5 USD, tak jedného takého si berieme. lebo sme lenivý a nechce sa nám stopovať. Taxikár nás zaviezol až na stanicu, prehodil zopár teplých slovenských slov (Ahoj, Dobrý deň..) a presvedčil nás, že najlepšia vec, čo teraz môžeme spraviť, je kúpiť si u neho Lei, pertože na stanici sú zlí ľudia, ktorí by nás ošklbali. Samozrejme sme mu naleteli a zmenili 20$ v nevýhodnom kurze. Na stanici si potvrdzujeme, že priamy vlak Oradea – Bukurešť ide večer 19:11 a ideme do mesta. Oradea je klasické mestečko ako každé druhé. Nič nezvyčajné – rumunské tam nepozorujeme, ale asi je to tým, že je to pohraničie. V celkom peknom parku obedujeme zo zásob a o šiestej si kupujeme lístky cez celé Rumunsko za neskutočných 171000 lei, čo je asi 300 Sk.
A predsa je tu niečo odlišné. Ľudia, hlavne na stanici, začínajú byť dosť exotickí. Veľa ich tu cestuje iba s takým vrecom, ako od zemiakov, kde majú oblečenie, jedlo, všetko. Vidíme aj nejakého tuláka, pripomína Krakonoša. Vláčik dorazil presne, nastupujeme a vezieme sa už trocha južnejším smerom.
Noc vo vlaku je desná. Zo začiatku sa dá v kupé natiahnuť, ale v Kluži nastupuje veľa ľudí, tak už iba sedíme a kecáme s našim novým známym. Pán z Oradey, cestuje do Ploiesti. Kedysi pracoval v Čechách aj na Slovensku, takže hovorí celkom obstojne československy. V Oradee majú rodinnú vinicu, pochádza odtiaľ. Do svojho nového domova si vezie víno. Veľa vína. Ale ešte nie sme v Ázii, pretože nás ním neponúka.

 

12.4. štvrtok
V Bukurešti sme ráno a podľa cestopisov nás v staničnom parku majú čakať svorky prašivých psov a neporiadok. Nejak sa nám to neplní. Psov je tam len pár, z toho dvaja aj s pánmi. Jeden psík s nami raňajkuje a vyhrieva sa na slniečku.
Táák, hurá do Istanbulu.
Do Istanbulu sa dá dostať vlakom aj busom. Upozorňujem, že to nie je také zložité orientovať sa, ako na rodnom Slovensku. Tu už dávnejšie zistili, že biznis, je biznis, takže hneď po východe zo stanice je na okolitých obchodíkoch = kanceláriach vidieť veľké tabule s nápismi destinácií. Tak obiehame najskôr autobusové spoločnosti. Z cestopisov známa Ortadoga a ešte asi tri ďalšie majú všetky nasadenú latku dosť vysoko – 30 USD, čo sa nám moc nepozdáva. Náš plán je dostať sa na takých 20, možno nižšie. Skúšame zjednávať u všetkých, ale sú veľmi neoblomní, pod 25 neklesajú. Ani keď odchádzame. Ešte teda ideme pozrieť na vlak. Má ísť nejaký rýchlik až do Istanbulu, cez Bulharsko sa nám totiž lokálne cestovať nechce. Vlak do Istanbulu stojí cca 21 USD, ale aj tak vyhráva autobus, lebo (ne)spať v ďalšom preplnenom vlaku sa by nebolo bohviečo.
Berieme Ortadogu za 25, nechávame si u nich veci a ideme si pozrieť hlavné mesto Rumunska. Mesto nič moc, aj keď budovy sú celkom pekné. Nenachádzame žiadne ozajstné centrum, žiadna pešia zóna. Asi po troch hodinách chodenia sa zastavujeme v jednej cestovke a pýtame sa ako sa dostať k Čaučeskovmu palácu a kde je tu vlastne to najcentrovitejšie centrum. No k palácu taxíkom a centrum je to, kde sme. Na palác kašleme a pomaly sa vraciame na stanicu.
Autobus namiesto 14:30 prichádza 15:30 a vyráža až o 16:00. V autobuse sme asi ôsmi pasažieri, takže to využívame a zaberáme osem sedadiel, naťahujeme sa krížom cez uličku a spíme. Budíme sa až na bulharských hraniciach a potom na tureckých, kde treba aj z autobusu vystúpiť a kúpiť víza. Za 10 USD. Bežíme k búdke so spiacim úradníkom, ukazujeme mu pasy. Na to nás odkáže na predajňu víz. Kde nás zase pošlú naspäť. Po pár prebehoch od búdky k búdke sme vybavení a vchádzame do Turecka. Autobus prejde asi 100 metrov zastane a ide colná kontrola. Fasujeme igelitky s alkoholom, ktoré treba previezť, našťastie sa s nimi netreba nikam trepať. A ani colníka to nebaví, po nazretí do jednej batožiny kývne a môžeme spokojne spať až do Istanbulu.

 

13.4. piatok (Veľka noc)
V Istanbule nás bus vyhadzuje ráno o šiestej na Aksaray, takže sme vlastne hneď v centre. Doobeda si pozeráme mesto – Topkapi, Modrú mešitu…
V jednej z cestoviek si zajednávame večerný odvoz do oblasti Kappadokie, do Goreme. Autobus nám ide z mesta o ôsmej večer, takže máme kopu času. V tej cestovke sme zložili aj naše super ťažké bágle a preliezame celý Istanbul hore dole. Poobede sa rozprší, voláme domov a tam vraj sneží. Pred dažďom sa ukryjeme do Veľkého Bazáru a pár hodín sa tam motáme a zabíjame čas. Autobus do Goreme prišiel včas, okrem nás sa s nami vezú samí američania a japonci, čo nás vedie k myšlienke, že sme určite v nejakom drahom buse a že sme mali asi viac hladať. Človek sa stále učí. Nabudúce.

 

14.4. sobota
Kappadokia! Cestu do Ázie sme prespali a už sme tu. Hneď ako nás autobus vyhodil v dedinke Goreme, našli sme si malú jaskynnú izbičku s vlastnou sprchou a wc za 10$ (naše najdrahšie ubytovanie na celej ceste). Počasie tu vôbec nie je slnečné, ako nám to všetci v Istanbule sľubovali, tak sme sa ospršili (po troch dňoch celkom fajn) a na chvíľku sme si ľahli. Z chvíľky bolo nakoniec 6 hodín, to cestovanie po nociach je naozaj únavné. Berieme dáždniky a bežíme medzi pieskovcové kopčeky. Turistickú trasu na Urgup kdesi strácame, tak sa motáme pomedzi obydlia vysekané v pieskovci a štveráme sa na vyhliadku na kopci. Niekto tam hore nás vyslyšal a prestalo pršať, tak pokračujeme do Urgupu, kde nás nalákali zaplatiť vstupné do miestneho castlu. Zlodeji. Zvonku to vyzeralo krásne, veľký pieskovcový kopec, predierovaný ako ementál. V duchu si predstavujeme ako sa vnútri motáme v bludisku vysekaných chodieb a tunelov. Romantika. Realita je však iná. Asi desať metrov vnútrom a zvyšok po vonku schodmi na vyhliadku. Za ten dolár to naozaj nestojí. Späť do Goreme sa vraciame vymrznutí, a v jednej z desiatok malých reštaurácii sa zahrievame skvelým jablkovým čajom.

 

15.4. nedeľa
Ráno teplá sprcha, bohvie kedy bude ďalšia, a rýchlo preč z tejto studenej Kappadokie do teplučkej (snáď) Sýrie. Kupujeme si lístky do Antakye, pretože priamo do Sýrie sú o dosť drahšie. Už aj tieto sa nám zdajú dosť drahe, ale stopovať v tomto počasí… bŕŕŕ.
Do Antakye cestujeme na 3 krát. Najskôr busom spoločnosti Nevtur do Nevsehiru, tam prestupujeme na ich luxusnejší bus do Adany. V buse sa podáva občerstvenie vo forme voda, keksíky, káva (čaj). Po dvoch hodinách sa to opakuje, ale bez keksíkov. 🙁
Ideme ce Nigde, stúpame do kopcov. Panoráma je úžasná, kopce okolo sú zasnežené. Typ krajiny okolo cesty – ihličnaté lesy, červené skaly. V Adane sme okolo 13:30, dostávame iné lístky a máme čakať na bus spoločnosti Oztur z nástupišťa 18. Presunieme sa tam, lístok držím v ruke. Pristúpi k nám chlapík, spýta sa „Oztur?“. Prikývnem a dostávame čaj. V prvej sekunde si myslím, aké perfektné služby, ale hneď mi dojde, že to asi nebude len tak. Pýtam sa chlapíka na money a price, ale on iba kýve ok, ok. Hm, čaj už mám v ruke, kašlať na to. Ale keď sme dopili, začali problémy. Chlapík prináša svoju prenosnú čajovňu a na dvierkach svieti caj – 200.000 TL. Cena by nevadila, ale máme dokopy asi 50.000. Skúšam mu vnútiť 1 dolár, nech mi zvyšok vydá, ale on sa krúti, že nie. Ja mu jasne naznačujem, že nemienim ísť niekam meniť doláre kvôli čaju, o ktorom tvrdil, že je ok. Obehneme spolu pár blízkych stánkov, ale o 1 USD bankovku nemá nikto záujem. Zalamujú rukami, ukazujú ďalšie také nešťastné bankovky a tvrdia, že ich tam majú snáď ešte od čias Mohameda a nič sa s nimi nedá robiť. Začína ma to baviť, aspoň skrátime to 45 minútové čakanie. Chlapík ma chce nalomiť, aby som zmenil 10 USD. Nemá šancu. Vzbudzujeme všeobecný rozruch. Vedľa sedia nejaké tetušky, myslím, že mu radia, nech nám to nechá zadarmo. Ja som za, ale on nie. Všetkým okoloidúcim, čo sa pristavia vysvetľuje náš problém. Nikto nechce jeden dolár. Jeden ponúkol 500.000, ale kurz je dvakrát toľko. Asi po pol hodine hluchého dialógu (on svoje, ja svoje) sa konečne pristavuje nejaký pán, vypočuje si problém a zmení nám ten dolár. Chlapík nám vydal a rýchlo zmizol. Ešte máme asi 15 minút, ale už nás žiadny domorodý predavač neotravuje. Zrejme sme si spravili zlé meno.Prichádza luxusný bus, odchádzame. Občerstvenie tu majú tiež, ale opäť bez keksíkov 🙁 Cesta z Adany do Antakye je krásna, najskôr ideme popri Stredozemnom mori, všade sa zbierajú pomaranče, vonku je krásne. Za Iskenderunom odbočujeme do vnútrozemia a serpentínami prebehneme hrebeň kopčekov. Sme 50 km od Sýrie a krajina, na naše prekvapenie, pripomína Slovenský Raj. Antakya sa nám páči, nikde žiadny turista, všetko je tu ozajstné, nikto neponúka koberce, kebab je lacnejší. Sme rozhodnutí sa do Sýrie prestopovať, buť do Aleppa, alebo Latakye, podľa toho, ktorý smer nájdeme skôr. Na otogare (bus. stanica) nás hneď odchytáva nejaký nadháňač s otázkou „Aleppo?“ Necháme sa zlákať, aspoň pozrieme ceny. Náš Lonely Planet (domácky „lounly“) spomína až 12 USD, tak sme príjemne prekvapení piatimi, a po odprisahaní, že sme študenti, dokonca štyrmi dolármi. Chlapík je veľmi príjemný, ešte nám vytelefonoval hotel za šesť doláčov, pretože najbližší bus ide až ráno. Sme nadšení, berieme adresu hotela a ideme aj tak radšej stopovať. Po dvoch zablúdeniach (domáci majú nejasné predstavy, o tom, kde tá Sýria vlastne je) sme na správnej ceste. Odmietame ponuku taxikára, ktorý je ochotný nás zaviezť kamkoľvek na svete a pešo odšlapeme asi 400 metrov. V poslednom obchodíku si kupujeme pitie a papanie a začíname stopovať. Prvé auto nezastavilo. Sakra, všetci tvrdili, že zastane to prvé… Ale druhé už áno. Je to dolmus (čítaj dolmuš = dodávka – miestny pravidelne nepravidelný mikrobus za prachy). Je plný miestnych, pýtame sa na cenu. 1,5 dolára do Reyhanli. Snažíme sa mu vysvetliť, že mu dáme dva doláre a on nám vydá 500.000 lír. Na to vybehne pekná čierna slečna, či nechceme pomôcť. Dohadujeme detaily, sadáme a vezieme sa. V dolmuse sa rozbehne konverzácia. Zisťujeme, že Fatma je učiteľka angličtiny, má 26 rokov.Asi po piatich minútach sme pozvaní na byt, ktorý má prenajatý spolu s jej dvoma priateľkami, Fikriye a Gigdem. Môj turecký spolusediaci chcel zo mňa vymámiť názor na futbal a niektorých ich hráčov, ale keďže som dokonalý futbalanalfabet, dosť som v jeho očiacj klesol. Keď sme povedali, že chceme ísť do Egypta, nikto to nejak nechápal. Oni nechápali ani prečo vlastne vôbec niekam chodíme. Tetušky samozrejme chceli vedieť, či sme zobratí. Áno, sme, tvrdíme, lebo každý nám radil, že to máme hovoriť…
Fatma má na byte počítač s internetom, takže vybavujeme prvé maily a potom už len kecáme. Hovoríme o všetkom, ekonomika, politika (iba trošku), komunizmus (vôbec nevedia, čo to bolo), filmy, cestovanie, angličtina, rozdiely našich krajín… Závidia nám našu vyspelú ekonomiku, ale po výmene info o priemerných platoch zisťujeme, že sú na tom asi lepšie. Sú dosť prekvapené.Padá tma a s ňou ponuka na prespanie. Berieme. Sme pozvaní na tradičné turecké jedlo. Ideme k jazeru do reštaurácie, baby objednávajú šiš kebab z kuracieho mäsa a ako predjedlo dostávame malú placku s mäsom. Niečo ako pizza, len sedemkrát menšie. Zapíjame to tradičným tureckým ayranom, ktorého sme sa chceli radšej vyvarovať, ale čo už. Podľa Miladky chutí fantasticky, ja sa radšej nevyjadrujem… K hlavnému jedlu sme dostali chlebovú placku veľkosti menšieho stola. Ale aspoň je tenká. Čo nezjeme, čašník vyhodí veľkým oblúkom priamo do rybníka, ryby sa tu musia mať lepšie než prasce v žite.
Vraciame sa na byt, stretáme sa s ešte jednou Fatminou žiačkou, ktorá si na nás trénuje angličtinu a kecáme asi do polnoci.

Ráno nás budí hulákanie mezuína ešte pred piatou.

 

16.4. Veľkonočný pondelok

Je Veľká noc a my namiesto klasického vandru v Raji stopujeme smerom na Sýriu. Prvý stop – traktor – nás vezie asi iba 100 metrov, divíme sa, že vôbec zastavoval. Ďalší úlovok nás však zviezol až na hranicu. Turecká strana bola bez problémov, tak šlapeme územím nikoho na sýrsku stranu. Pešo sa tadiaľ vraj nesmie, tak stopujeme nákladiak. Po pol kilometri sa však nejako zavaril a zostal stáť. Šofér sa púšťa do opravy a my do šľapania. Až dodatočne sme si prečítali, že hraničné pásmo ma dva kilometre a vie tam byť pene horúco. Tak si aspoň zaturistikujeme, okolité kopčeky sú veľmi pekné. Prvý Sýrčan, ktorý nám pečiatkoval tie šialene drahé víza sa snaží byť dôležitý a odmeraný, ale chlapci na colnej kontrole sú veselí a ich šéf nás (ne)oficiálne privítal: „Peter, Milada, welcome to Syria“. Shukran.

Za hranicou chytáme stopa na križovatku k najbližšej dedine, kde nám po piatich minútach zastaví mikrobus. Vtedy sme ešte nevedeli, že tieto dodávky, so žltými tabuľkami na streche, sú platené spoje.
Na otázku Aleppo odpovedá šofér kladne, tož nastupujeme. Až cestou nám dochádza, že sme asi mali trvať na dohodnutí ceny, ale na naše prekvapenie a na rozdiel od domorodcov, nemusíme zaplatiť ani libru. Pekné privítanie, začína sa nám tu páčiť.

Ešte k tej ich mene. Platí sa tu sýrskymi librami, ich kurz je ku slovenskej korune veľmi ľahko počítateľný. Jedna k jednej, no problem. A tak sme v Aleppe. Jeden dobrý človek nás zaviedol do „centra“, ku Clock Tower a my nevieme kam ísť. V mape nášho „lounlyho“ sa nevieme zorientovať, tak len tak sedíme a rozmýšľame. A stalo sa to, čo sa nám potom v týchto arabských krajinách stávalo stále dokola. Pristúpi k nám starší pán a pýta sa: „Leaving or coming?“ Poslušne odpovedáme: „Coming, coming.“, načo nám chce hneď ukázať nejaké ubytovanie, ale … nie, nie, netreba nič platiť, poďťe za mnou, je to kúsok. Poslušne sa nechávame odviesť do asi sto metrov vzdialeného hotela Al Zahra, alebo Spring Flower Hostel a pán nám vysvetľuje: „Cheap, very cheap and good. Many tourists.“. Pán je na rozdiel od ostatných domorodcov v saku, hovorí pekne po anglicky a pozná aj Bratislavu. Asi to nie je nadháňač, pretože s nami nejde do hotela. Dohodli sme sa, že sa s ním večer stretneme v kaviarni za rohom, kde sedáva každý večer, ale kaviareň sa nám bohužial nepodarilo nájsť. Cenu v hoteli ukecávame na 300 sýrskych libier za dvojku bez ničoho, ale tá kvalita – nič moc. Ale čo vlastne človek potrebuje na prespanie?

Hotel dokonca ponúka aj pripojenie do Internetu, čo je v Sýrii dosť rarita. Oni tu totiž mali za starého dobrého a zbožňovaného prezidenta Assada tvrdú diktatúru, kde internet a mobilná telefónia boli zakázané. Až po nástupe synáčika, mimochodom vyzerá dosť drsňák, všade je vyfotený v maskáčoch, na prezidentský trón sa veci trochu dávajú do pohybu. Ale ceny sú pochopiteľne primerané. V hoteli je to 10 libier za minútu, šukran, vydržíme do Jordánska. V meste všetci doporučujú pozrieť souq – bazár. Vraj je tu najozajstnejší. Motáme sa tam pár hodín, naozaj je pekný, ale kto zažil souq v marockom Fese, toho už tento odvar nemôže moc nadchnúť. Prvýkrát koštujeme aj felafel. Zrejme z toho spravia kašu, z nej vytvarujú koliečka, guličky, srdiečka a osmažia. Na trhoch sa to predáva v „pita“, čo je tenká chlebová placka. Do nej rozmačkajú 3-6 guličiek felafelu, pridajú rajčinku, uhorku, mätu, citrónovú šťavu atď, zabalia a vy zjete. Mne to chutí bez toho citrónu a mäty, Miladka zvládze akúkoľvek kombináciu.
Ešte koštujeme aj švarmu, čo je opäť tá placka (aké prekvapenie), ale plnená podľa výberu – jahňacím, alebo kuracím mäsom, ktoré sa orezáva zo stojana, ako v turecku kebab, plus tradičná zelenina. Tej sa podľa múdrych rád máme vyvarovať, ale v praxi sa to nedá. Veď večer uvidíme.

Na čiernom trhu meníme doláre. V banke je kurz o korunu lepší, ale kto by sa tam trepal, kvôli 20 korunám. A učíme sa arabské číslice, aby nás moc neokrádali. Jeden predavač mi skladá kompliment, Miladka asi začína žiarliť. Neviem, čo si o tom máme myslieť, ale vidíme tu veľa mužov držiacich sa za ručičky, bozkávajúcich sa na líčka. Ono, človek to čítal v literatúre, ale vidieť to je trochu rozdiel. Tož, iný kraj, iný mrav. Tvrdia, že je to prejav priateľstva, ale vyzerá to trochu zvláštne.

Náš plán je ráno prchnúť ďalej, ale prišiel problém s krabičkou, ktorú sa výrobca odvážil pomenovať foťákom. Namiesto klasických 39, svieti na displeji pri poslednom snímku 44, takže ešte večer hľadáme nejaké foto. Zverujeme to fotolabu Konica, ale fotky budú až poobede. Nevadí zostaneme o deň dlhšie. Ešte obzeráme nejaké lacné foťáky, lebo ak ten náš šmejd nefunguje…

Po ceste natrafíme na kanceláriu maďarských aeroliniek MALEV, skúsime sa spýtať na letenku Káhira – Budapešť, pretože vieme, že cena priamo v Káhire je 300 dolárov a viac, kvôli nejakým daniam. Slečna tvrdí, že nič nie je nemožné, ale musíme prísť až zajtra. O dôvod viac.

 

17.4. utorok
Letenky v Maleve sú, aj bez egyptskej dane, pre nás drahé. Boli síce ochotní nám dať cenu, ako je z Damašku do Budapešti, ale je to 285 dolárov. No čo, skúsime niekde inde.
Fotky boli zlé iba zo začiatku, takže nový foťák zatial nekupujeme, prvých sedem snímkov vycvakáme naprázdno a uvidíme.
Dnes sme si spravili malý výlet do susednej dediny pozrieť na sýrsku špecialitu = hlinené domčeky, v ktorých sa stále žije. Do jedného sme boli pozvaní na samozrejmý horúci a sladký čaj. Majiteľ ale nevie po anglicky a my vieme po arabsky asi päť slov, tak sa len tak usmievame a čas plynie.
Večer sa flákame po meste a bazáre a zoznamujeme sa s Basanom. Má tridsať rokov, vyštudoval turistický ruch a teraz predáva vrecia. Dôvod je prostý – peniaze. V turistickom ruchu vraj nedokáže zarobiť toľko ako pri biznise s vrecami. Opatrne sa pýtame na tie peniaze. Na trhu vie zarobiť priemerne 500 dolárov mesačne, oops, je to podnik po otcovi. V každom inom zamestnaní by musel ísť pod 200 dolárov. Kecáme asi hodinu, pijeme daľší samozrejmý sladký čaj a dostávame odporúčanie na hotel v Damašku. Má tam na recepcii kamaráta.

 

18.4. streda
Ráno vstávame o siedmej a vyrážame nevedno kam. Celý večer sme rozmýšlali kam ísť. Či stopovať na východ, alebo na juh. Nakoniec sa rozhodujeme pre východ, smer Rasafa. Podľa mapy by to nemal byť problém. Treba iba ísť smerom na letisko, je vedľa hlavnej cesty na východ. Ideme na zastávku mikro a začíname zháňať niečo na ten smer. Samozrejme sa nám ponúka milión taxikárov, ale trváme na svojom mikro a učíme sa veľmi potrebnú frázu „Mafi masari“ – no money. Niekto nám na lístok napísal mikro-letisko po arabsky a odnavigoval našim smerom. Za fontánou už stoja nejaké mikrá. Ukazujeme papierik a sme usadení. Snažíme sa zistiť cenu od spolusediaceho, ten vyťahuje nejakú mincu a v tom.. Nepozdáva sa to poskokovi šoféra (tu má skoro každý šofér poskoka, alebo lepšie „podržtašku“). Mladík je dosť agresívny, surovo vyhadzuje nášho spolujazdca a nikoho, kto by nám mohol prezradiť cenu, nechce pustiť dovnútra. Evidentne chce na nás zarobiť. Atmosféra je dosť hustá, radšej vystupujeme. Prichádza polícia, začínajú to riešiť, ale nás sa to netýka, tak sadáme do ďaľšieho mikro a za 2 x 5 libier sa vezieme na letisko. Pred letiskom budíme rozruch keď sa pýtame na cestu na Al Raqqa. To tu ešte nebolo! Nikto nechápe prečo nejdeme autobusom, nakoniec nás jeden taxikár zadarmo hodí na diaľnicu (asi 300 metrov). Stopujeme. Každú chvíľu sa pri nás pristaví nejaké mikro, musíme im kývať, že nechceme. Ak je niekto neodbytný, vyťahujeme naše mafi masari. To na nich platí. Zastavuje nám Libanonec a vezieme sa asi 15 km, potom odbočuje na sever. Ponúka nám možnosť ísť s ním neskôr do Libanonu bez víz, ale radšej neriskujeme. Ďaľší stop je kamión smerujúci do Iraku. Áno, to je náš smer. Do Al-Mansura je to asi 200 km, cesta rýchlo ubieha. S šoférom si moc nerozumieme, jazyková bariéra. Možnosti konverzácie sa vyčerpajú už po 10 minútach. Vyhadzuje nás na našom mieste a pýta prachy. Mafi masari funguje. Mávne rukou a prchá na Irak.
V Mansure nás obklopia miestni zdierači. Rasafa? Za 500. Šalieš? 350. Nie. 300. Nie. 200. Nie. Vzdávajú to. Najlacnejšia ponuka je 150 na trojkolke s hodinovým čakaním a odvozom späť. (V LP píšu o nejakej doprave za 20). Odmietame. Vysvetľujeme, že chceme do Rasafy a potom ďalej do Palmyry. „No car“ nás schladí. To, čo na mape vyzeralo ako hlavná cesta, je vraj neprejazdné, alebo málo frekventované. Ideme kúsok pešo, ale vieme, že tých 30km na Rasafu neprejdeme. Našťastie tu funguje turistický ruch. Zastaví nám jeden z dvoch autobusových zájazdov. Francúzi. Babky páprdky z nás majú radosť, konečne nejaké zpestrenie nudného zájazdu.

Ruiny sú krásne, ale zenit majú už za sebou. Fotíme, pozeráme. Pri odchode nás zastavuje nejaký človiečik na motorke a že vstupné 150. Má aj oficiálne lístky. Klameme mu do očí, že nemáme prachy (s batohmi na chrbte), vyťahuje z nás aspoň 2 x 10 za študentské vstupné. Ten ISIC by sa zišiel. Rozhodujeme sa čo ďalej. Cesta na juh je zrejme neschodná, za dve hodiny neprešlo jediné auto a späť do Aleppa sa nám nechce, takže ostáva iba Deir es Zur na východe. Skúšame sa votrieť naspäť k francúzom, lebo vieme, že idú do Deiru, ale ich sprievodca je ešte horší ako arab. Chce od nás desať dolárov, zadarmo nás vezme iba naspäť na hlavnú cestu. Dík, európan.
V Mansure nestihneme ani kývnuť a zastavuje nám stop do Raqqy. Mafi masari. Ale ten hňup nás vezie až do mesta, aj keď sme mu dostatočne jasne vysvetlili, že chceme ísť stopom. Na stanici mikro je zase rozruch, lebo sme asi prví jedinci, čo odmietajú klasickú cenu 120 a idú pešo preč. Holt, keď stopujeme, tak stopujeme. Na diaľnici chytáme stopa až do Deiru, takí ľudkovia so zemiakmi. Batata ich tu volajú (tie zemiaky, nie tých vodičov). V púšti stojíme, prestávka na čaj. Čím je teplejšie, tým viac horúceho čaju treba vypiť. Aspoň sa vyfotíme.

Šofér nás v Deire vyhadzuje niekde na začiatku, asi pri najekom stohviezdičkovom hoteli. Pýtame sa na cestu do centra, ponúka sa nám nejké mikro za 100. Po jednaní za 50. Oni sú strašní kreténi. Vystupujeme a zase rozruch. Keď sa nám podarí vysvetliť, že sme chudobné stvorenia z čekoslávie vezieme sa za normálnu cenu, ktorá je presne 5% z prvej ponuky. To jednanie a handrkovanie začína byť únavné, sme pre nich iba chodiace peňaženky. Ale na druhej strane, vždy sa dá dohodnúť a keď zistia, že nie ste pracháči, urobia zázraky, niekedy aj zadarmo.

Centrum Deiru pôsobí dosť ako bordel a koniec sveta. Páči sa mi tu.
Ideme do hotela, čo odporúčaju v LP, manager je naozaj friendly. Cena je 400 za izbu, po objasnení nášho pôvodu je to 350. Ešte nám povysvetľuje, kde je čo v meste, odporučí výlet na blízke zrúcaniny, napíše odporúčanie na hotel v Palmyre a tak …

Eir je naozaj pekné mesto, hlavne okolo Eufratu – visutý most, farebné neóny na palmách, člnoch. Po odporúčaní hoteliéra si dávame najlepší sýrsky felafel (skutočne vynikajúce popapaníčko). Stretáme dvoch mladíkov, ktorí chcú s nami komunikovať, tak s nimi zabijeme celý večer a ráno sme pozvaní k Hakamovi.

 

19.4. štvrtok
Amar nás mal čakať pred hotelom o ôsmej, ale vydýchli sme si, keď tam nebol. Bol to veľmi otravný poameričtený študentík, ktorý hovoril tak bohovsky americky, až mu nebolo rozumieť. Ideme teda na bus station, ale tesne pred ňou nás čaká Hakam, čomu sa celkom tešíme, lebo on je OK. Jeho dom je hneď pri stanici. Sedíme, kecáme, pijeme domácu limonádu z pramenistej kohútikovej vody (doteraz sme sa nebalenej vode vyhli – no čo, raz to musí prísť) a dostávame aj darčeky – muslimský ruženec a korálky.
Na stanici sa opakuje už klasická situácia. Až keď ponuka odvozu klesne z 300 na 30 berieme, sadáme do mikra a frčíme na Halapiu. Krajina sa odvčera dosť zmenila, fučí vietor a vo vzduchu je veľa prachu, takže žiadne výhľady. Ako keď je u nás hmla.Mikro nás vyhadzuje v dedine, odkiaľ to je kúsok na ruiny. Z kúska sa nakoniec vykľulo 10 km, našťastie sme chytili stopa, ktorý nás vezie až pod hrad a pozýva nás k nemu na čaj. Keďže nám ten čas nejak nevychádza, s ľútosťou odmietame.Zrúcanina je pekná, ale prach vo vzduchu to kazí. Stretáme američana, ktorý tu v Sýrii pracuje už dva roky, ale toto je jeho prvý výlet mimo biznis. Je tu aj so ženou a nejakým sprievodcom. Moc mu nerozumieme, hovorí strašnou rečou (texas). Po prehliadke hradu sa vlezlo votrieme k amíkom a absolvujeme s nimi ešte exkurziu Zalapie, čo je menšia zrúcanina na druhom brehu Eufratu. Dostávame ďalšie pozvanie na obed aj prespanie, tentokrát od sprievodcu. Ja by som aj zostal, ale Miladka chce frčať ďalej a ďalej. Nechávame to na náhodu. V Deire nás vyhadzujú pri Suspension Bridge. Šofér ešte musí zaviesť amíkov, tak na nás nejako zabudol. Aspoň máme jasný plán – ešte dnes doraziť do Palmyry.
Cestou na hotel stretáme Grékov, s ktorými sme sa stretli ešte v Aleppe. Odporučili nám nejaký lacný hotel v Palmyre. Miladka kupuje nejaké sýrske sladkosti, koláčiky, lebo už to nevydržala, ale sme nimi dosť sklamaní. Berieme veci z hotela a blúdime smerom k new buses station. Po 40 minútach blúdenia tam konečne dorazíme, hneď nás naložia do luxusného busu a za 85 SP sa vezieme do Palmyry. Cestou vidíme nejaké stáda tiav, každé tak cez sto kusov. Pekné.
V Palmyre sme podvečer. Hneď nás prepadne majiteľ New Afqa Hotela. Spanie na streche nám nevonia, ani tá strecha nie, tak jednáme o cene izby. Oficiálne 500, pre nás slovákov 400, nakoniec 350, ale ostaneme dve noci. Izba je zatiaľ najkrajšia, tak nás nerozladí ani fakt, že inde sa dá zohnať spanie za 300.
Ešte večer bežíme medzi tie stĺpy a kamene. Miladka je celá bez seba, mne sa to tiež páči.

 

20.4. piatok

Našim prvým cieľom je hrad na kopci. Napriek očakávaniu ťažkeho výstupu sme tam za polhodinku a už je pekne teplúčko. Pevnosť otvárajú až o 11:30, ale aj tak nie sme študenti a za 150.. stačí obzrieť zvonku. Takže naspäť. Vbehneme do mesta doplniť tekutiny a ujíma sa nás majiteľ jednej reštiky, dostávame „hospitality tea“ grátis. V duchu rozmýšľam na čo nás asi chce nalomiť. Á už je to tu, sú to ISIC karty. Ponúka po 15$. Vyzerajú ako origošky. Zjednávame na 11. Menej sa nedá, aj keď vieme, že inde je cena tak do 8 USD. Ale toto je naša prvá a vlastne aj jediná príležitosť. Berieme, vypisujeme a bežíme vyskúšať.
Temple of Bel otvárajú až o 16-tej, tak sa motáme medzi stĺpmi. Je takých 30 stupňov v tieni, fúka príjemný vetrík, nebo je plechové. O štvrtej sme nedočkavo nastúpení pred vstupom do Belovho chrámu. Pred nami sú dvaja francúzi, ktorí sa snažia kúpiť si študentské lístky na základe najekých preukazov z arabskej univerzity. Ticket seller sa ročuľuje, že také preukazy neplatia.

Keď v mojej ruke zbadá naše brand new ISIC falzifikáty, jeden mi vytrhne a kričí na francúzov: „Takto to musí vyzerať. Medzinárodný preukaz.“ Dostávame študentské lístky (15 namiesto 300) a vstupujeme. Impozantné, ale za tých 300 by som moc nadšený nebol. Teraz sa nám to ale páči 🙂 Večer v meste ešte dostávame ponuku na väčšie množstvo kariet po 7, s tým, že ich bez problémov predáme v Damašku a niečo zarobíme. Váhame, rozmýšľame a nakoniec to necháme plávať. Nabudúce.

 

21.4. sobota
Ráno vybehneme z hotela a hľadáme smer na bus stanicu. Keď sa zorientujeme, zastaví pri nás bus a vodič sa pýta: „Homs?“. Kývneme áno, nastúpime. Keďže pri týchto zlodejoch sa treba dohadovať dopredu, hneď sa ho pýtam na cenu. 50. Ok, to sa nám pozdáva. Bus nás ale hodí iba na stanicu (cca 500m), kde máme počkať na náš spoj do Homsu, a bezchrbťák si pýta svojich 50. Kretén. Hádame sa, chce 25. Hádame sa ešte viac, chceme volať políciu, vzdáva to. Kupujeme ozajstne lístky do Homsu a vezieme sa.
Na hlavnej bordel stanici hľadáme mikro do Hosnu, na Krak des Chevaliers. Ideme daným smerom, a tesne pred mikrom sa nás chytí mladý sopliak, predávajúci ponožky a pýta sa či chceme do Hosnu. Áno chceme. Odvedie nás asi 15 metrov a hneď pýta bakšiš. Dospelí okolo ho našťastie hneď uzmenia. Do Hosnu je to podstatne viac, než píše LP. Platíme 2×25 a mikro nás vyhadzuje priamo pred vchodom do hradu, kde sa nás hneď ujíma majitel reštaurácie La Table Ronde, dá sa u neho kempovať, alebo spať na streche. To je niečo pre nás, aj tak sme k nemu chceli ísť. Zisťujeme, že u neho spávajú aj Bubácke zájazdy, ale túto jar je po dlhšej dobe výnimka, kvôli situácii v Palestíne-Izreali. To vlastne vieme. Prezradíme mu, že z toho zájazdu sme došli iba my dvaja, veľmi sa mu to páči.
Nechávame si tam veci a bežíme s našimi ISIC-mi do hradu. Fungujú aj tu. Všetci sa ponúkajú ako guide, ale my vieme, že nezablúdime. Hrad je dosť veľký, ale čakali sme niečo väčšie. Náš Spišský, alebo Oravský hrad vyzerá o moc krajšie. Blúdime tam asi dve hodiny, keď nás stretá Ahmad (majiteľ reštiky), ešte nám ukazuje nejaké pikošky a čo-to vysvetľuje. Samozrejme sme pozvaní na čaj do hradnej reštaurácie.
No a už sme sa ho nezbavili. Je to v podstate príjemný, ale ukecaný človek. Veľmi ukecaný. Stačí, aby sme mu na všetko prikyvovali a stále všetko chválili. Sýriu, hrad, jeho dedinu atď. Je s nami taký spokojný, že nás pozýva aj na obed do dediny. Olivy, felafel, humus, ovčí syr, chlebík, zelenina … proste plný stôl.
Ale to mu nestačilo. Ešte nás zobral na výlet do protestantského kláštora Sv.Šimona. Krásny zážitok bol už z cesty – asfaltové cestičky v kopcoch, serpentíny. A kláštor bol nádherný, zrovna tam spievali mnísi, krásna atmosféra.

Večer sa zoznamujeme s Piotrom a Mirekom z Polska, ktorí tu spia na streche. Ahmad nás ešte berie na vychádzku okolo hradu, do dediny, k jeho rodine, kde sa zoznamujeme s celou famíliou. Kupuje nám ešte kopu ovocia a nanuky. Potom sedíme pred hotelom a kecáme. Teda on kecá. Rozpráva nám aký bol Saddám Hussajn sprostý, keď zaútočil na Kuvajt. Veď sa mohli spojiť, všetci Arabi a radšej zaútočiť na Izrael. Asi je aj ten Saddam dosadený od Američanov.. ďalej nám rozprával ako arabské ženy môžu mať za život iba jedného muža, ale muži môžu mať žien koľko len chcú, pretože majú široké srdcia … Asi o desiatej večer nás púšťa do hotelovej izby, aj keď my by sme radšej spali vonku na čerstvom vzduchu. Ale nechceme ho uraziť, takže spacáky ostávajú opäť nevyužité…

 

22.4. nedeľa

Naša slivovica dnes ráno zachránila život poliakovi Piotrovi, mal nejaké žalúdočné problémy. Chlapci idú dosť natvrdo, nikde si vodu nekupovali, pili iba kohútikovú, tak to asi niekde chytil. Ahmad už dnes nie je taký ukecaný, ide s nami na zastávku a asi hodinu čakáme na mikro do Homsu. Po nastúpení nám zamával a vybral sa loviť ďalšie, ale asi lepšie platiace obete.

V Homse sme sa nalodili do nejakého starého busu, kde sme zhliadli pútavý americký film s Jean Claudom a po štyroch hodinách nás to vypľulo v Damašku na nejakej severnej stanici ďaleko od centra.
Odmietame ponuky taxikárov za krásnych 50SP. (Sem sme minuli 35 za 170km) a šlapeme pešo dosť neurčitým smerom. Damašok na nás zatiaľ pôsobí dosť hnusne. Nikto nám nevie poradiť, nikto nehovorí anglicky. Je tu veľa smogu a teplo. Asi po hodine putovania sme konečne v centre. Tam už to vyzerá lepšie. Skladáme sa v hoteli Al-Rabie na streche.

Staré mesto je pekné, souq tiež. Rozmýšľame nad Ummajádovou mešitou, ale vstupné nejak zdvihli, a poliaci, ktorí medzitým dorazili a spia vedľa nás, hovoria že nič moc. Uvidíme. Objavujeme pomaranče za 15, tak si robíme menšie hody.

 

23.4. pondelok
Dnes máme iba flákací deň. Ráno posielame majlíky z lacnej inet kaviarne, kupujeme koláčiky a brouzdáme po národnom múzeu. Pred budovou majú nádherný park, plný stromčekov, zelene, lavičiek a vykopávok, dobre sa tam leží. Múzeum tiež stojí za návštevu, vyhnal nás z neho až hlad.
Poliaci sa vrátili z Bosry a tvrdia, že je to najkrajšie miesto v Sýrii (ale neboli ešte v Palmyre). Tak už sa tešíme na zajtra.

 

24.4. utorok

O desiatej ráno nám ide klimatizovaný bus z Baramke station do Bosry, cesta trvá asi hodinu a pol. Počas nej vidíme zasnežené vrcholky AntiLibanu, kam sa chystajú vyraziť poliaci. (nakoniec tam nedošli, lebo k tomu bolo treba povolenie a kvôli konfliktu v Libanone ho nedostali)
Bus nás vyhadzuje pred vstupom do amfiku. Hneď pri vstupe sa nás ticket-seller pýta, či tam chceme prespať. Uhádol. Kamenné izby sú na vrchu citadely, jednu nám ukazuje, ale zjednávať sa nedá, majú tu monopol. Takže za 400. Amfiteáter je krásny, tie kamene sú také tmavé, asi čadič. Je to najväčší amfiteáter, ktorý nie je postavený v nejakom svahu, ale vybudovaný na rovine a postavený do výšky. Neskôr k nemu rimania ešte pridali ďalšie múry a vybudovali pevnosť.
Ideme sa pozrieť aj do dediny a robíme si ďalšie hody. Rybičky, bagety, rajčiny, uhorky, cibuľka, pomaranče. V poslednom obchodíku sa stal zázrak. Predavač nám vydal menej, my sme si to nevšimli, no on nás asi po dvesto metroch dobieha na bicykli a vracia nám 10 libier. Arabi sú všelijakí, ale takýchto obchodníkov by sme radi stretali naďalej. Aj u nás.
Okolie amfiku tiež stojí za to. Miestny správca kúpeľov (nefungujú už pár storočí) nám robí malú free exkurziu. Chce nás vziať aj do mešity, ale je zamknutá a po polhodine čakania na kľúče je nám zima (!), tak radšej zaliezame na našu pevnosť.
Večer do mesta dorazil parný vlak, počuť ho už z diaľky. Posledný kilometer, ktorý je mierne hore kopcom, prekonáva asi hodinu, lebo sa mu dosť šmýka. Pod kolesá mu musia sypať piesok, čo je veľká show nielen pre miestne deti…

 

25.4. streda

Prvá ponuka do Der“a je za 200, ale berieme až tú za 30. Diaľnica, ktorá Der“a obchádza, je zrejme už v prevádzke, lebo keď náš spolusediaci zistil, že mierime do Jordánska, divil sa, prečo sme nevystúpili už na dialnici. Dobre vedieť.

Hneď po vystúpení nás obklopili taxikári. Vieme, že cena je fixných 150 a chceme ísť pešo, ale keď berú aj našich posledných 110 tak sa rozhodujeme pre taxi. Aspoň sa prvýkrát v Sýrii odvezieme taxíkom. Len musíme počkať asi desať minút. Ale arabských desať. Po hodine čakania naša nervozita a hlad začínajú stúpať. Našťastie už dorazil pasažier, na ktorého sa čakalo a konečne sa vezieme. Po pár metroch taxikár zastavuje a rozoberá zadné dvere, vyťahuje z nich pár balíčkov cigariet a každému nám jeden strká do batoha. „No problem, no problem.“

Na hranici sa koná geniálna prehliadka taxíkov. Každý jeden rozoberajú, vyťahujú sedadlá, pozerajú do dverí a podvozkov. Asi vedia prečo.
Sympaťák jordánsky colník nás osobne víta v Hašemitskom kráľovstve Jordánskom, za čo ale musíme zacvakať po 10 jordánskych dinárov, ktoré tu všetci volajú JD (džei-dí). Kurz je desný, 1JD=70Sk. Taxík nás vezie až na autobusovú stanicu do Ramthy.
Nikto sa tu na nás nevrhá, dokonca sa musíme pýtať, keď chceme zistiť, či niečo ide, alebo nie. Veľký rozdiel oproti Sýrii. Ale zlodeji (rozumej obchodníci) sú tu rovnakého razenia. Keď sa pýtame taxikára, či nevie o nejakom autobuse do Ammánu, iba sa zasmeje a tvrdí, že až zajtra ráno. Jediná možnosť je jeho taxík za 12 JD. Sviniar.

O polhodinu sa už vezieme autobusom za 2 x 0,5 JD do Ammánu. Za nami sedí palestínec, ktorý nás nenechá cestu predriemať, ale všetko za oknom nám popisuje a pridáva históriu. Je našim guidom aj v Ammáne. Všetci sa tu vozia bielymi taxíkmi, ktoré chodia po fixnej trase, ale nás s batohmi nechú zobrať. Náš kamarát Anas sa nám za to ospravedlňuje a nakoniec nám zoženie žltý taxík, ktorý je síce drahý, ale konkrétne tento nás odvezie zadarmo do hotela v centre, ktorý nebude stáť viac ako je nami stanovené maximum 5JD za dvojku. Len musíme majiteľovi tvrdiť, že tu zostaneme na viac dní.
Anas nás vodí po meste, ukázuje mešitu a keď sa ho Miladka pýta, prečo študuje v Jordánsku a nie v Izraeli, div ho neporazí. „Aký Izrael?!? To celé je Palestína a my sa tam raz vrátime.“ Extrémista? Alebo má pravdu? Nechajme politiku..

Ammán je strašný bordel. Krabicová architektúra, všetko šedé, nič tu nie je vidieť. Hotel so vznešeným názvom Amman Palace je tiež desný kentus a keď ma v reštike otiahli o dva dináre, mám chuť vypadnúť z tejto strašnej krajiny ešte dnes. Zlatá Sýria. Aspoň sme našli Inet café za 1 JD a vytešujeme sa na tom, že doma je škaredo a zima.

 

26.4. štvrtok

Celý večer sme rozmýšľali, ako sa ráno vykrútime zo zaplatenia 7 namiesto 5 JD, keď sme tu ostali iba jednu noc (aj to ledva). Tú zľavu sme dostali po prísľube zostať 3-4 noci. Neviem, čo by sme v tej diere mohli tak dlho robiť, ale našťastie je ráno na recepcii iný ksicht, berie spokojne 5 JD a my utekáme na bus station Ragadan, odkiaľ nám ide bus do Madaby.
Nájsť v Madabe kostol sv.Juraja s mozaikou nemôže byť pre nikoho problém. Iba pre nás. Jednu ulicu sme prešli asi 4krát, lebo nejaký domorodec nás nepochopil a poslal nás opačným smerom. Po hodinke sme to ale nejako našli. Vstupné činí 1JD, ale ukecávam lístkovača na jeden lístok za oboch, tvárime sa chudobne a funguje to. Mozaika predstavuje mapu Egypta a Palestíny, pôvodne sa skladala z dvoch miliónov kúskov. Museli sa v minulosti dosť nudiť.
Z Madaby stopujeme po bájnej King“s Highway smerom na juh. Na dvakrát sa dostaneme k Wadi Mujib. Je to prírodný zázrak, 800m hlboký kaňon, serpentínami sa zbieha dole, na druhej strane hore. Na dne kaňona stopneme francúzov, ktorí túto cestu absolvujú už druhýkrát za dva dni. Včera si zabudli pasy v Madabe a zistili to až niekde pri Petre. Aspoň neblúdia. Odvezú nás až pred hrad Kerak, nemusíme šlapať ten stupák.
Na hrade som vstupné neukecal. 2 x 1JD, ale stojí to za to. Páči sa nám viac ako zachovalý Krak v Sýrii. Asi po sto metroch blúdenia sa nás ujíma taký malý chlapík a robí nám prehliadku celého hradu. Free. A free nás chce vziať aj k Mŕtvemu moru, hoci sme ho pôvodne chceli vynechať. Samozrejme súhlasíme a dohadujeme čas stretnutia. O pol tretej na križovatke, OK. Ideme sa najesť, ale pri vchode stratáme Mohammada od Tourist Police. Veľmi ukecaný človek s perfektnou angličtinou. Sme pozvaní do jeho office na čaj, kde mu prezradíme náš plán s Mŕtvym morom. Trochu sa o nás bojí, tak si milého Nur, lebo tak sa volá náš ochotný šofér, preveruje. Nur si takto privyrába. Oficiálne nemôže od turistov nič pýtať, lebo nemá licenciu na taxikára, ale vždy očakáva nejaký ten tringelt.
Aspoň sme si to ujasnili.

K moru je to nejakých 50 km, Nur je tam ochotný s nami počkať, kým sa okúpeme, ukáže nám miesto, kde je sladkovodný prítok a dá sa tam umyť atď. Dohadujeme sa na 5JD a pozývame aj Mohammada, ktorý po troch čajoch a kávach súhlasí.
Už samotná cesta do mínusovej nadmorskej výšky je nádherná. Posledných pár metrov k moru vedie cez liečivé bahno, musíme ich prekonávať pešo, sem-tam sa zabárame. Voda je skutočne slaná a nedá sa v nej utopiť. Napriek všetkým opatreniam si každý z nás vyskúšal kvapku v oku. Mohammad tu pracuje už niekoľko rokov, ale až teraz sa prvýkrát kúpe v mori. Všetci sa bahníme a natierame bahníčkom. Od Mohammada dostávame masáž. Je v tom odborník, veď robieva sprievodcu VIP zvieratám a biznismenom, dokonca aj zo Slovenska. Uf, keby tu boli sprchy a dalo by sa poriadne opláchnuť, radi by sme tu prespali. Takto musíme naspäť do Keraku,
kde nám Mohammed vybavuje zľavu v hoteli a až večer, keď sedíme v jeho kancelárii mu dôjde, že sme v office mohli prespať v spacákoch. Škoda, zvlášť keď hotel využíjme iba na pár hodín spánku, lebo s Mohammadom kecáme až do druhej hodiny rannej.

 

27.4. piatok
Z hotela vyrážame už o 7:30 a chceme stopovať na Tafilu a ďalej. Ale asi sme tu dosť zavčasu. Prejde pár áut, jeden šofér nám daruje koláčiky, ale všetci končia iba niekde v dedine. Tak berieme autobus do Tafily. Cesta je opäť krásna, prechádza sa cez druhé najväčšie Wadi. V Tafile odmietame asi 50 taxíkov do Petry a stopujeme celkom úspešne až do Dany. Šofér s rodinkou nás pozýva na obed a čaj. Ideme k nim a kecáme v rámci možností. Najlepšie po anglicky vie ich 12 ročný syn a konečne sa zisťujeme ako vyzerá ten chick-pea. Skoro ako hrach, len v struku je iba jedno väčšie zrnko. Chutí nám to.
V Dane sme sa nezastavili kvôli vysokému vstupnému a stopujeme ďalej. Ďalší stop nás opäť pozýva na obed. Berieme iba kávu, pretože do Petry je to ešte asi 100 km a my musíme stopovať. Stopli sme nejakých čudákov. Vyzerajú byť nafetovaní a majú blbé reči. Sľúbili nás zobrať až do Petry, ale nezdá sa nám, že vedia kam idú. Celkom sme radi, keď nás bez slova vyhadzujú pri Šobaku. Až tam zisťujeme, ako je to s tou King“s Highway. Stále nám niekto hovoril, že neprejdeme, že je cesta zavretá, ostatní, zase že v pohode. Takže skutočne je zavretá. Nezostáva, než zobrať mikrobus do Ma“anu a odtiaľ busom do Wadi Musa. Šofér v mikro chce najskôr 10 JD, ale keď sa nehýbeme a sedíme pokojne na ruksakoch, sám zľaví na jeden. Autobus z Ma“anu stojí 1JD pre každého, sprievodca hovorí o 0,5 a počet kilometrov tiež nenasvedčuje takej vysokej cene. Sme rozhodnutí to pri vystupovaní uhádať, ale šofér sa nechce dať a aj ostatní mu prikyvujú. Strašne nahnevaní na všetkých arabov vystupujeme na začiatku Wadi Musa pri Mojžišovom prameni (tam, kde kedysi práskol palicou a vystrekla voda) a hoteli Musa Spring (Mojžišov prameň, hmm).
Z recepcie vybehol odchytávač, a keď vidí naše nahnevané tváre dáva nám ubytko na streche bez jednania za 1,5, len to nesmieme nikomu prezradiť. Pssst. No, ono to ani nie je komu prezradiť. Strecha zíva prázdnotou, z asi 50 madracov je obsadený jeden, ale dotyčný je niekde mimo. Večer ešte sledujeme ako sa plnia známe fľaštičky s pieskom z Petry a ako sa v nich z čierneho piesku kreslia ťavy. Zoznamujeme sa s našim spolubývajúcim Esbenom z Dánska. Cestuje po Blízkom východe trošku dôkladnejšie. Z Jordánska pokračuje letecky do Jemenu. Potom pešo do Ománu, Spojených arabských emirátov, preplaví sa do Iránu, po zemi prejde do Turecka a možno až do rodného Dánska. So zastávkou na Slovensku, tešíme sa.

 

28.-29.9. sobota, nedeľa

Tieto dva dni sme zasvätili Petre.
Ráno máme zadarmo odvoz ku vchodu (asi 5 km) a kupujeme si najdrahšie vstupné v našich biednych životoch. Za dvojdňový vstup pýtajú 25JD, čo je 1750 slovenských devalvovaných korún.
Vstup do Petry začína miernym klesaním, kde sa nám ponúka asi dvanásť rikšiarov s koňmi a somármi. Sme hluchí a šľapeme pomaličky, máme celý deň. Asi po pol kilometri vchádzame do povestného siq (kaňonu), ktorý nebol vytvorený vodou, ale zlomom. Je široký 5 až 20 a vysoký 100 metrov. Dĺžka je nejakých 1,2 km a je to impozantné. Farebný pieskovec s prevládajúcou červenou. Pri konci kaňonu príde ten najkrajší okamih, keď človek zbadá Khazneh, Treasury alebo pokladnicu. Tento záber sa fotí asi najčastejšie a všetci ho poznajú z Indiana Jonesa. Chrám vytesaný do skaly, s výškou okolo 40 metrov … Nie, to treba vidieť. Celý deň sa flákame a híkame a pozeráme. K Monastery sa ide po 800 schodoch vysekaných do skaly. Babky páprdky to zdolávajú na somároch. My, somári, to zdolávame pešo. Domorodci tu majú dobrý biznis, predávajú klasické šmejdy, ozdoby, kamelov a dokonca aj krajšie kamene zdvihnuté zo zeme. Vyzerajú chudobne, ale určite majú niekde za rohom každý zaparkovaný svoj džíp. Image je dôležitý.
Vydržať tu celý deň je dosť náročné, treba zobrať veľa vody. Alebo veľa peňazí, lebo ceny sú tu západoeurópske a fľaša vody stojí aspoň dinár. Večer vo Wadi Musa sadáme k internetu a zisťujeme, že Egypt sa tento rok isto nekoná.
Nasledujúci deň sa takisto brouzdáme po Petre. Obdivujeme obetné miesto, ale teplo nás vyháňa už okolo obeda. Večer oddychujeme a už-už keď je spánok na krajíčku, na strechu prichádzajú austrálčan s poľským pôvodom (aj pasom) Oleš a češi Mirek a Blanka, ktorých sme už poznali z internetu. Majú namierené do Austrálie, držíme palce.
Sedíme s nimi, kecáme, nálada pri gitare je super. Oleš je hudobník, zložil nejakú pieseň pre Izrael, učíme sa aspoň refrén. Ešte počujeme zavýjať hyenu, po dôkladnom preskúmaní zisťujeme, že je to kohút od susedov. Chicken-hyena. Konzumujeme jordánsky karamelový puding z českého mlieka a jordánske koláčiky s hrozienkovým džemom.
Perfektný deň, perfektný večer a bloody perfektní ľudia. Nevadí nám ani, že ideme spať až po jednej a vstávame pred pol šiestou.

 

30.4. pondelok

Ráno nasadáme na bus a o dve hodinky sme vo Wadi Rume. Pri vstupe kupujeme lístky po dinári a zisťujeme, že nie je kam schovať batohy. Tak si kupujeme
nejaké raňajky, mapu a zásoby vody a vyrážame do púšte len tak. Pešo. Všetci sa vyvážajú na džípoch, ale dať za to 40, alebo len 20JD sa nám zdá strašne moc. Zamierili sme si to ku skale, kde nám jeden domorodec poradil dobré miesto na ukrytie sa pred slnkom a tiež sú tam nejaké pamiatky po nomádoch. Je to iba nejakých sedem kilometrov, ale pešia turistika v tom piesku nie je nič moc. Ešteže sa k nám pridáva stádo tiav. Poslušne idú samé za svojim cieľom. Dospelé majú zviazané predné nohy, takže keď chcú pridať cválajú zaujímavým spôsobom.
Po asi dvoch hodinách sme pri siq-u. Skutočne je tam osviežujúci chládok. Vlastne bol, dokedy sa nezačali zbiehať motorizovaní turisti, ktorí tu majú jednu zo svojich zastávok pri obhliadke Wadi Rumu. Tak sme nútení presunúť sa kúsok vedľa a nachádzame ešte krajšie miestečko, kde sa dá leňošiť. Poobede sa chceme ísť pozrieť na skalný most, ale zdvíha sa vietor a vzduch je plný piesku. Radšej sa venujeme polihovaniu a papaniu.
Západ slnka si vychutnávame na skalke kúsok od hlavnej steny a pod touto skalkou aj spíme. V noci nás navštevujú nejaké myšičky (asi). Ale baterky do čelovky sú vymlátené, takže nevidíme, či to neboli sľubované škorpióny, alebo hady. Našťastie.

 

1.5. utorok

Ráno vyliezame opať na skalku pozrieť východ slnka, ale nič moc. Žiaden milión farieb ako sľubujú v sprievodcovi. Turistiku do vzdialenejších miest zamietame, tak začíname šlapať späť. Asi v polovici cesty k dedine nás naloží priateľský arab na svoj džíp a o desiatej sa už vezieme taxíkom, za cenu autobusového lístka, do Aqaby. Strašne sa tešíme k moru. Tazikár je nekonečne milý, pozýva nás na čaj, ukazuje, čo kde je, ale na naše sklamanie si peniaze za odvoz berie.
Internetíme, lebo sme sa dozvedeli o možnosti lacno letieť domov z Tel Avivu. Píšeme Olešovej kamarátke Rachel a dúfame, že sa ozve. V pekárni sme opäť pozvaní na čaj a potom aj na masáž. V obchodíku so suvenírmi chceme kúpiť pohľadnice, ale predavač hovorí, že ľutuje ale nie sú na predaj, môže nám ich iba darovať.
Dáva nám dva balíky pohľadníc. Zlatí ľudia.
Pri nakupovaní stretáme nášho kamaráta Esbena, ktorý sem išiel priamo z Petry. Tak obsadzujeme spoločne taxík a vezieme sa do oblasti kempov, ktorá je asi 12 km južne od mesta, pár km od saudských hraníc.
Skúšam zlomiť manažéra v beduin campe na nižšiu cenu, Miladka medzi tým skočí skontrolovať cenu vo vedľajšom kempe. Na naše prekvapenie je cena vedľa nižšia a úroveň lepšia, tak sa lúčime s majiteľom. Vedľa zisťujeme, že ide o nedorozumenie, ale Miladkine pekné oči zapôsobili na Maruana a dal nám k dispozícii stanové ubytovanie za neskutočnú cenu, ktorú tu ani nemôžeme spomenúť. Sľub je sľub.
Takže sme v suprovom kempe SunSet, kde zadarmo dostávame lekciu potápania a požičanie šnorchlovacieho náradia.
Koraly sú pestrofarebné, takisto rybičky a máme sa fajn.

 

2.5. streda
Celý deň sa poflakujeme a opaľujeme. Večer sa skamarátime s Maruanovým bratrancom, ktorý nám kupuje ozajstné francúzske víno v krásnej fľaši.
Hviezdy a mesiac robia dobrú atmosféru. Oproti nám blikoce Egypt, po ľavej ruke je Saudská arábia, po pravej Izrael. A my sme v Jordánsku, ktoré sa nám stráášne moc páči, aj keď prvý deň bol na figu. Večer sa v kempe koná večierok sýrskych a jordánskych študentov. Pozorujeme arabské tance a počúvame modernú arabskú hudbu.

 

3.5. štvrtok
To šnorchlovanie je nebezpečné. Zhorel mi pri ňom chrbát, takže dnes vyrážam do mora v tričku. Jordánci si múdro presunuli prvomájový sviatok na štvrtok a môž mať tri dni voľna. Nám sa to ale moc nepáči, lebo pláž sa začína zapĺňať domorodcami. Domorodé ženy sa kúpu svojským spôsobom. Úplne oblečené, niektoré komplet aj v šatkách cez tvár, sa zvalia do vody tesne pri brehu a to je všetko.
Vidíme aj domorodú operáciu. Dvaja arabi pri šantení stúpili na čierneho ježka a ochotní súkmeňovci im teraz chodidlá vypaľujú cigaretami a žeravými uhlíkmi. Poobede ideme s Esbenom do mesta, telefonujeme domov, internetíme. Rachel sa nám neozvala, takže domov pôjdeme po svojich. Koštujeme geniálny mrkvový džús a do večera kecáme s Esbenom. Sme dohodnutí, že nás po ceste naspäť cez Slovensko isto príde pozrieť. A tak …

 

4.5. piatok
Prestávame mať pocit, že by sa tu dalo vydržať celé leto. Domorodcov stále pribúda a keď sa Miladka vyzlečie do plaviek, jordánske sánky padajú voľným pádom. Takže sa kúpeme iba chvíľu a zvyšok dňa trávime s Esbenom a s niekoľkými domordcami.

 

5.5. sobota
Cesta domov. Vyrážame ráno o šiestej. Dlho nám nič nechce zastaviť, až nejaký vojak nás berie do polorozpadnutého auta a zavezie nás až na stanicu Karnak busov.
Autobus je nachystaný, naštartovaný, tak sme radi ako sme to pekne stihli. Pohodlne sa usádzame a čakáme. A čakáme. Čakáme hodinu a pol, kým sa autobus naplní do posledného miesta, až potom môžeme vyraziť do Ammánu. Tristo km sme zvládli asi za 4 hodiny. Spolu s Mohammadom (tu sa tak volá každý, kto sa nevolá Ahmad) si beriem taxíka na Abdali station, odkiaľ chodia busy na sever Jordánska. Chytáme bus do Irbidu (ešte sme nejedli), Mohammad nám kupuje pokémonovú Mirindu a v Irbide nás odnaviguje k mikro do Ramthy.
V Ramthe nás hneď chytil nejaký taxikár a za 1JD sa vezieme k hraniciam. Hranice sú v pohode, bez čakania. V Der“a sú trochu problémy s taxikárom, ale rieši to náš nový kamarát z Libanonu. Platí za nás taxík a kupuje nám občerstvenie a lístky do Damašku. Aj tak nemáme sýrske libry. V Damašku nás zaťahuje do najbližšej reštaurácie a pozýva na kráľovský obed s neskutočnou kopou zeleninového šalátu, fašíriek z jahňacieho mäsa, samotného pečeného mäsa, hranolkov, chleba, humusu a ďaľších mne neznámych komponentov.
Dal nám na seba kontakt, keď dorazíme do Libanonu, býva kúsok od Baalbeku, máme sa ozvať. Lúčime sa a ešte nám ponúka nejaké peniaze … nie, nie až také vyžierky nie sme, díky.
V našom starom známom hoteli meníme nejaké doláre a až teraz sa nám Damašk začína páčiť. Mrkvový džús, kazety s arabskou popmusic a flákanie po souqoch.
Na streche sa stretáme so známym poliakom, ktorý bol tiež v Jordánsku v tých istých dňoch, ale nejako sme sa míňali. V Petre bol deň po nás a hovorí, že prišiel taký dážď, čo tam podľa kroník nebol už 400 rokov. Strhlo to celú cestu a turistov z Petry odvážali vrtuľníkmi. Škoda, že sme to nestihli. Ako to asi prežili Mirek s Blankou a Oleš??
Večer rozmýšľame nad výletom do Libanonu, ale nie sme si istí ako je to s vízami. V múdrych sprievodcoch píšu, že niektorí cudzinci môžu dostať víza na hraniciach. Hm, v zozname tých krajín nie sme. Dnes je všetko už zavreté a zajtra sa nám nechce riskovať výlet k hraniciam. Takže domov…

 

6.5. nedeľa
Ráno nás budí dážď a zatiahnutá obloha – asi znamenie, že treba vypadnúť. Mesto je preplnené policajtami a vojakmi, asi kvôli návšetve pápeža.
Sadáme na autobus do Aleppa, kde sme asi o dvanástej. Posledný autobus do Turecka odchádza už o hodinu a keďže v Aleppe prší, neváhame.
Míňame posledné libry a nastupujeme. Cez hranice opäť bez problémov. V Antakyi čakáme asi dve hodiny na bus do Istanbulu. O 18tej vyrážame na nočnú jazdu.
Počúvame rozhlasový prenos futbalového zápasu a reproduktor nad hlavou sa nedá vypnúť. Mám chuť vraždiť. Po zápase sa pustí video. Á, Múmia, veľmi kvalitný film umocnený tureckým dabingom. Tesne pred koncom je to také napínavé, že nevydržím a zaspím.

 

7.5. pondelok
Tak sa skončilo naše radostné putovanie Áziou a začína sa neradostné putovanie Európou.
Na hlavnom Istanbulskom otogare sa snažíme zistiť nejaký bus do Budapešti. Problém je, že tu nie je žiadna centrálna evidencia, treba preliezť všetky kancelárie. Je ich asi 200, našťastie zvonku majú nápis, kam sa ich autobusy vydávajú. Nachádzame jedinú Budapešť, ale sorry, sezóna ešte nezačala. Po ceste sme sa pýtali aj na Bukurešť, ale ceny boli zhodne na 30, 25 a najnižšie 23 USD. Títo nám ponúkajú 22.5, nižšie ani za nič. Bus odchádza o tretej, takže ešte môžeme ísť na 4 hodiny do mesta, do bazáru. Na bazáre zisťujeme, že veľké nákupy neporobíme, tak kupujeme iba nejaké somariny, hlavne sa zbaviť drobných.
O pol tretej sme v kancelárii cestovky, s ktorej busom ideme do Rumunska. O tretej sme pri autobuse a začína sa nekonečné čakanie. Čakáme na nejakú partiu, ktorá zrejme ešte vybavuje kšefty niekde na trhoch. Po piatich hodinách čakania už všetci rumunskí šmelinári dorazili a môžeme sa pohnúť. Sme tu iba dvaja turisti, všetko ostatné sú rumunskí biznismeni. Autobus je v porovnaní s tureckou aj sýrskou úrovňou neskutočne hnusný. Naše sedadlá sa nedajú sklopiť, čaká nás krásna noc.
Nebudem zdržovať, na bulharských hraniciach zrejme šmelinári nechceli pustiť žiadny úplatok, tak náš autobus išiel na dôkladnú prehliadku. Ďaľších päť hodín čakania.

 

8.5. utorok
Tesne pred rumunskou hranicou šmelinári všetko vyložili do nejakých dodávok, takže na rumunskej strane už čakáme iba dve hodiny. Bus nás zobral až do Brašova, lebo sme chceli ušetriť pár korún. Lenže autobus nešiel po hlavnej ceste, ale cez kopce a v Targovišti sa zastavil na hodinovú pauzu. Takže v Brašove, cca 200 km od Bukurešti sme po šiestich hodinách jazdy a už je tma. Malou kompenzáciou nám je, že cesta viedla cez veľmi krásne rumunské hory a dedinky a že sme videli Drakulov hrad Bran.
Z Brašova nám ide nočný vlak o jedenástej, v Oradee budeme ráno o siedmej. Zoznamujeme sa s Cezarom, rumunským chalaniskom, pracuje v Budapešti, programátor. Za jeho asistencie si kupujeme lístky a čakáme na vlak.
Nejakí dobrí chlapci si museli všimnúť, že peňaženku som odložil do vrecka nohavíc. Vždy tam nosím drobné (doláre a pasy sú zavesené na krku a priviazané o nohavice). Tak pri nastupovaní vytvorili organizovanú tlačenicu a peňaženka zmizla. Aj s lístkami. Skutočne sú šikovní. Bez lístkov nás sprievodca nechce pustiť, aj keď to sám videl a aj keď mu Cezar vysvetľuje, čo sa stalo. Nikto nám nechce zmeniť pár dolárov aby sme si stihli kúpiť lístky. Vyzerá to tak, že tu strávime noc. Nakoniec sa nájde nejaký mladík, ktorý nás volá do vlaku a sľubuje, že pomôže. Snaží sa ukecať sprievodcu a my mu ponúkame nejaký úplatok. Nakoniec si zoberie 10 DM. Zlatí arabi, tam by sa toto stať nemohlo.

 

9.5. streda
V Oradee s Cezarovou pomocou chytáme hneď po vystúpení z vlaku lacný autobus do Budapešti. Na hraniciach sa opakuje čakanie. Maďarský colník necháva na pokoji všetkých rumunov, len my si musíme vystúpiť a vysypať ruksaky. Ale po dvoch hodinách čakania opúšťame Rumunsko a v Budapešti sme už okolo obeda. Našťastie lístky už máme spred mesiaca a hneď chytáme vlak do Štúrova. V Štúrove do Blavy, z Blavy do Trenčanskej Teplej a o ôsmej večer sa naše veľké dobrodružstvo po 29 dňoch skončilo.